Obvinenie založené na výpovedi svedka, ktorému preukážu, že klamal, sa rozpadne ako mydlová bublina. Pokiaľ tento odhodlaný kajúcnik vypovedá nepravdivo vo viacerých kauzách, dominový efekt nenechá na seba dlho čakať. Výsledok? Zrušenie obvinenia, oslobodenie spod obžaloby a odškodnenie zaplatené z daní poplatníkov. To, že to tieto „veľké ryby“ myslia vážne nám nedávno naplno povedal pán Haščák.
Ako je to možné? Však kajanie má znamenať oľutovať a napraviť vykonané zlo!
Lenže, systém má dať - dal ponúka za bonzovanie iných zníženie alebo dokonca neuloženie trestu. A to už je iná ponuka pre niekoho, kto by si mal v base posedieť dlhé, dlhé roky. Toto fakt musí lákať.
Omamná pozvánka v rukách kajúcnika zamáva pred dverami slobody a keďže lesť má kľúče k mnohým dverám, zámok povolí a on s ľahkosťou vojde. Trochu sa zorientuje a s čertovskou podmanivosťou vykreslí príbehy, pod ktorými ochrnie aj to najkritickejšie myslenie. Noví páchatelia, nové zločiny a nové senzácie sú na svete. Podhodí ich ako dynamit pod dvere, ktoré mu otvoria cestu k úniku. Klamstvo výhodne predá za svoju slobodu a pokojne si opäť začne užívať svet intríg, korupcie, násilia a všetkého ďalšieho, čo je spojené s prekračovaním hraníc zákona. Aké ľahké!
Avšak kajať sa znamená oľutovať a odčiniť zlo, nie vyrobiť ďalšie. Navyše pokiaľ tí, ktorí sú zodpovední za odhaľovanie trestnej činnosti pristúpia na túto hru alebo ju dokonca pomôžu vytvárať, stávajú sa súčasťou pekla, ktorého plamene spaľujú tak dokonale, že úmysel hodný obdivu sa zmení na smradľavý tmavý dym, pod ktorým nie je vidieť už nič iné len satanove oči.
V ostatnom čase sa o inštitúte kajúcnika napísalo dosť. Veľa sa rozoberal jeho zmysel, vyjadrovali sa rôzne názory. Polemizovalo sa o tom, či je tento inštitút správny, či nie je nadužívaný a ako ho správne uchopiť pre naplnenie jeho cieľov.
Nemusíme ovládať jadrovú fyziku, aby sme pochopili, že ten čo kradol, podvádzal alebo korumpoval, nemá nad hlavou svätožiaru len preto, že sa rozhodol ponúknuť spravodlivosti iných namiesto seba. To, čo nad ním bliká sú len kontrolky vlastnej záchrany, žiadne osvietenie dobrom. Kritické myslenie, súdnosť a hlavne previerka dôkazov by mali vytvoriť dostatočné záruky preto, aby obyčajný smrad neunikol spravodlivosti len preto, že nemá žiadne zábrany. Prečo by ich aj mal mať? Nemal ich, keď išlo o prachy, prečo by ich mal mať, keď ide o jeho slobodu? Práve preto, by voči týmto „dobrákom“ mali existovať bariéry postavené tými, ktorí chcú a veria v spravodlivosť. Tými, čo sú zodpovední za odhaľovanie skutočných páchateľov zákonnými prostriedkami a za dodržania princípov spravodlivého procesu. Tieto zábrany by mali predstavovať kritickú previerku toho, čo je podsúvané ako pravda a toho, čo má byť vykúpením pre páchateľa! Tieto zábrany by mali jasne limitovať zákon, ktorý by nikdy nemal byť porušený a to ani v záujme vyššieho dobra, pretože na nepráve nemôže vzniknúť právo.
Ak má niekto odhaľovať porušovanie zákona, nemôže to dosahovať tým, že sám porušuje zákon, pretože tým zotiera rozdiel, medzi jeho prekročením a ochranou. Odstránenie tejto deliacej čiary nemôže byť akceptované ani v záujme pomyselného dobra, pretože ako hovorí klasik René Descartes:
„Nestačí mať dobrý úmysel, je potrebné mať aj správne uvažovanie.“
