Podivuhodné slovenské vnímanie medvedej problematiky
O medveďoch už ani nemá vlastne význam čokoľvek nové ďalej uvádzať, vysvetľovať – takmer každý viac či menej zainteresovaný si už osvojil súbor pre neho príťažlivých informácií, názorov a zásadne sa postavil na tú či onú stranu. Preto ani nemá význam presviedčať už presvedčeného, nemá význam sledovať a komentovať vyjadrenia prostých občanov-diskutérov-odporcov medveďov na sociálnych sieťach, na druhej strane nemá takmer význam ani naprávať znôšky tendenčných vyjadrení, domnienok či občas až nezmyslov, rinúcich sa z úst a klávesníc horlivých aktivistov, politikov, Budaja a jeho pravej ruky Smatanu obzvlášť, pokračujúc štátnymi orgánmi i profesionálnymi ochrancami prírody, končiac zásahovým tímom. A nakoniec ešte v ofsajde sa činiace záujmové občianske zložky. A ešte úplne za nimi panelákoví diskutéri od Petržalky až kdesi po Sninu, za výdatnej pomoci českomoravských nadšencov, kterí by taky rádi měli ve své krajine medvěde, vlky, divočinu (nič proti tomu).
Týmto mastným/nemastným, slaným/neslaným, prekoreneným/nekoreneným galimatiášovým guľášom, do ktorého hocikto priloží hocičo a dôležito ho miešajú do všetkého sa miešajúci laickí novinári, je verejnosť sýtená dlhodobo, najmä od jari 2020. Je otázka času, kedy takýto guľáš buď vykypí alebo prihorí či skysne.
„Nestrannosť neexistuje“ – riekol klasik, a táto sentencia je viditeľná aj v prípade každého-každučkého zverejneného hodnotenia nášho spolužitia s medveďmi. Za alebo proti. Presnejšie: úplne ZA alebo úplne PROTI. A keď ide o tendenčnosť, vtedy takmer vždy absentuje – okrem zmyslu pre objektívnosť – aj prirodzený hodnotiaci talent (buď ho máš, alebo nemáš) a reálne poznávacie schopnosti (a teda nie tie encyklopedické, ktoré sú zreteľne viditeľné u odborníkov v dôsledku ich teoretickej akademickej vzdelanosti a značnému sumáru školometne naučených poznatkov – ba možno práve preto).
Ľudkom z radov obyvateľstva nemožno vyčítať nedostatok znalostí, aj napriek tomu, že sa podozrivo často domnievajú, ako vedia o čomkoľvek veľa (veď, čím kto menej vie, tým viac sa v dôsledku svojej obmedzenosti domnieva, že vie veľa, prípadne až všetko...), skôr zarážajú časté pochybenia akademikov. Z osobných skúseností autora tohto textu vyplýva, že poľovníci a lesníci neraz disponujú reálnejšími a najmä prirodzenejšími poznatkami o voľne žijúcich zvieratách, než vzdelanci z radov zoológov, ekológov, ktorí sa (ako niektoré zverejnené štúdie preukázali) viac orientujú na suchopárnejšie informácie, napr. aká je obvyklá veľkosť otvoru do brloha medveďa či jeho orientácia na svetové strany, koľko váži v priemere exkrement medveďov a pod. Teda všetko, čo sa dá zmerať, zvážiť, spočítať a z toho vytvoriť tabuľky, grafy, modely, záverečné správy. Vo veci s problematickými medveďmi takýto výskum vôbec nič nerieši, iba vzbudzuje zdanie, že sa tým spoločnosť a riadiace zložky zaoberajú.
Pre spravodlivosť uveďme, že nad všetkými takýmito doteraz prevedenými výskumami vyčnieva zisťovanie výskytu parazitov v medvedích exkrementoch (Major, P., Molnár L., Štofík, J., Goldová, M. 2009) – aj tu však vyzbieraná vzorka dosiahla číslo iba 47.
Problémom je, že aj – či najmä práve oni – akademici, sa vyjadrujú k problémom so správaním medveďov spôsobom, ktorý zaváňa tendenčnosťou. A to je zavádzajúci prístup. Preto u nich neraz absentuje seriózne poznávanie a bádanie na objektivizujúcich princípoch (napríklad potrebné odmietanie nepreukázateľných domnienok a hypotéz a následne aj odmietanie ich medializácie); čo sa potom reálne prejavuje v nedostatku poznávacej triezvosti (za lákavou hypotézou sa ide na doraz); v deficite potrebného vedeckého skepticizmu, rozvážnosti a opatrnej hodnotiacej striedmosti; v nedostatku kontextuálneho zvažovania; v absencii citlivej a vnímavej vnútornej filtrácie získaných údajov, vyplývajúcej zo svojského ponímania analytického a kritického myslenia (aj voči sebe samému); a to spolu s viacerými neosvedčenými, no obľúbenými poznávacími neduhmi, ba až príklonom k fabuláciám. (pozri nižšie).
Áno, toto všetko a ešte aj všeličo iné možno vyčítať zo súčasných mediálnych výstupov všetkých zúčastnených „promedvedích“ strán. Predpojatosť a povrchnosť dnešnej hektickej postfaktuálnej doby je zrejmá, na kritické uvažovanie a vnútornú sebaanalýzu svojich názorov a postojov ani niet času, všetko je potrebné vyhodnotiť a zverejniť rýchlo, okamžite, s cieľom neodkladne poraziť rovnako aktívneho oponenta (nepriateľa). Ako vo vojne. Nič pozitívne to neprináša.
Vyjmúc bežného rozhorčeného občana, plánujúceho naďalej navštevovať lesy za účelom hubárčenia, zberu malín, chatárčenia, a ktorý si (vo svojej obmedzenosti, a teda bez ohľadu na všetko ostatné, čo sa vo svete i v samotnom lese deje) náležite osobuje a požaduje právo na absolútne bezpečie v lese, rovnako tak turisti, lesní robotníci (všetci uvedení sa vyjadrujú k téme medveďov zo svojho jednostranného uhla pohľadu), tu máme teda aj celú suitu vzdelancov, viditeľne strániacich medveďom, pričom okrem znalostí a viacerých pravdivých faktov udávajú na podporu svojich vopred predpojatých postojov ZA (medveďa) aj argumenty domyslené, nemajúce oporu v exaktnom, a preto v objektívnom a pravdivom bádateľskom svete. Skúmanie dnešných mediálnych výstupov profesionálnych ochranárov na tému medveďov vedie k záveru, že čím sú naliehavosti verejnosti (PROTI) búrlivejšie a radikálnejšie, tým sú odpovede ochranárov úporne ideologickejšie a neraz strácajú reálnu pôdu pod nohami. V náročnom súboji s prostoduchými odporcami medveďov ochranári neustále prezentujú nové a ešte novšie pomocné a ešte pomocnejšie argumenty o príčinách problémov – skutočnosť, že značná časť týchto nových argumentov zaznieva až teraz a nezaznievala počas uplynulých troch, piatich či dvadsiatich rokoch, počas ktorých už vášnivé protichodné diskusie prebiehali, dokazuje, že nové argumenty sa domýšľajú horúčkovito, dohadmi, bez hlbšieho skúmania alebo aspoň bez kritickej úvahy a zamyslenia nad reálnou opodstatnenosťou týchto pomocných argumentov.
Ešte v horšom svetle sa javia ich nevedomky, ba i schválne či podvedome používané hodnotiace a poznávacie neduhy (konfirmačný bias, slippery slope, cherrypicking a najobľúbenejší Post hoc, ergo propter hoc). Nakoniec to vyzerá tak, že takmer každý apologét medveďov, pochádzajúci z odborných kruhov či politického aparátu, poskytuje popri rozšírených všeobecných ochranárskych postojoch a vysvetleniach ešte aj argumenty svoje vlastné, pričom ich dokonca prezentuje ako argumenty HLAVNÉ. O tom bude písané nižšie.
A TAK SA SČISTA-JASNA ODRAZU DOZVEDÁME...
... od samotného ministra, že medveď je vegetarián (bylinky, plody, bobule, ľuďmi nezjedené a do kontajnera vyhodené tofu či tempeh?), pričom chcel absurdným, demagogickým a trestuhodne pomýleným spôsobom verejnosti poukázať, že medveď človeka nezabije, lebo človek je „mäsitý“ a medveď o takú potravu nestojí, keďže je vegetarián... Nejaká rozfranforcovaná tvár človeka či hryzné rany nestoja za reč... hlavné je predsa to, že ich medveď nezožral! (Ešte mohol prípadne aj dodať, že medvede sa chcú s ľuďmi len hrať.)
A hoci sa minister za toto svoje tvrdenie neskôr ospravedlnil, vypovedá to o nezvratnom fakte: uvedené nezmysly mu poradili jeho poradcovia. Ak to bol poradca konkrétny, mal by ho vyhodiť, taký element na takom ministerstve nemá čo robiť. Ak to boli poradcovia viacerí, skončiť s nimi všetkými spoluprácu. Toto všetko totiž našim medveďom len škodí! Predsa nie je možné, aby v 21.storočí, kedy je úroveň poznania živočíchov na úrovni, aká tu v minulosti nikdy nebola, vyriekol niekto takéto ani nie naivné, ale cielené a účelové absurdum. Tobôž nie minister! Čakať na „odpustenie“ po ospravedlnení nie je v tomto prípade možné. „Dopravné nehody spôsobujú výhradne mäsožraví ľudia!“ – by mohlo napríklad zaznieť najbližšie z úst ministra dopravy či ministra vnútra... a všetci by si ťukli na čelo a možno by minister aj sám následne odstúpil.
Vyjadrenie ministra o medveďoch – vegetariánoch evokuje v múdrych čitateľoch opatrnosť: od tohto jeho absurdného vyjadrenia už nikdy nemá nikto z nich istotu, či každé jeho ďalšie, novšie vyjadrenie tiež nie je len účelovým kecom... Lebo je navyše zrejmé, na akej strane dnes už bývalý minister stojí, k čomu sa vopred prikláňa. A to je zle.
Minister Budaj, v snahe takticky oddialiť požadované radikálne riešenie s medveďmi, použil v júni roku 2022 niekoľko odkladacích manévrov: potrebuje vraj nové výsledky sčítania medveďov. A ak výsledky ukážu nadpočetnosť, pristúpi vraj k regulácii. Čo bude limitom početnosti, kto limit a na základe čoho stanoví, s kým a akou oponentúrou ho prediskutuje a ON sa potom rozhodne? Je však vopred zrejmé, že či bude výsledok taký, či onaký, možno predvídať ďalšie a ďalšie spory, nekonečné názorové konflikty. Spoločnosť takto riadená byť nemôže.
Minister na margo „nového sčítania medveďov“ uviedol v júni 2022, že sčítanie sa práve realizuje: „Dva roky sa odoberal trus a Karlova univerzita v Prahe aktuálne robí fázu modelovania početnosti“. (Teda nie 1+1=2, 2+1=3, 3+1=4 atď., atď., ale sa početnosť modeluje! Z množstva mikroodhadov vznikne jeden generálny záverečný vymodelovaný matematicko-štatistický odhad.)
Minister k tomu vtedy zverejnil predpoklad, že ak bude mať výsledky v septembri 2022, regulácia by sa mohla stihnúť ešte v prebiehajúcej sezóne 2022. (Inak: podľa platnej zmluvy medzi ŠOP SR a PF KU sa má analýza vzoriek ukončiť do 31. decembra 2024 (!) – asi ich náš minister poprosil, aby si s tým švihli...) Hodno k tomu podotknúť, že skoršie termíny ukončenia minister Budaj v médiách prezentoval už dávnejšie, napríklad už 3.7. 2021(!) uviedol, že „...analýzu počtov a lokalizácie medveďov na Slovensku realizuje Karlova univerzita v Prahe, pričom údaje by mali byť k dispozícii v priebehu leta.“ (teda leta 2021). Prebiehal jún 2022 a minister sľuboval to isté. Kto ho ustavične zavádzal možnosťami urýchlených záverov? Poradcovia? Ale ako idiot potom vyzerá on. https://www.markiza.sk/spravy/exkluzivne/2032348_vsade-sa-lovi-len-u-nas-zabija-tvrdia-polovnici-ktori-chcu-zmenu-ochranari-v-tom-vidia-zadrhel alebo https://www.webnoviny.sk/nasvidiek/pocet-medvedov-na-slovensku-urci-vedecky-vyskum-na-zaklade-vzoriek-dna-informoval-budaj/
Koncom augusta 2022 sme už výsledky prekvapujúco urýchlene mali! Prispelo k tomu aj to, že počet vyzbieraných a analyzovaných medvedích vzoriek bol nižší, než určuje metodika? https://domov.sme.sk/c/22992700/premnozene-medvede-ochranari-pochybenie.html K tomu bude text nižšie.
Pozastavme sa však najprv pri skutočnosti, prečo sedem rokoch po predchádzajúcom výskume početnosti medveďov (TU Zvolen 2014) vznikla potreba výskumu ďalšieho. Komu sa čo nepozdávalo na zvolenskom výskume? Kto podnietil požiadavku nového výskumu, aké argumenty pre jeho nevyhnutnosť uviedli, kto všetko tieto požiadavky a argumenty vypracoval, ešte zaujímavejšie je, kto ich vyhodnocoval a určil nevyhnutnosť nového výskumu, veď ide predsa o nemalý balík peňazí na nový výskum – a to je nevyhnutné kvalifikovane, objektívne a vecne posúdiť a zdôvodniť!
Je zrejmé, kto sú skrytými iniciátormi opakovaného prieskumu, respektíve pravé dôvody ukrývajú – tí, ktorým sa výsledky TU Zvolen z roku 2015 o počte medveďov zdali privysoké (cca 1250), nakoľko ich subjektívne očakávania boli iné, také, ktoré by nasvedčovali možno až o nevyhnutnosti záchrany medvedej populácie pred vyhynutím a vykynožením.
Nechce sa veriť, ale vyzerá to tak, že Európska únia, ktorá na podobné projekty prispieva, bola z našej slovenskej strany zámerne a účelovo uvedená do omylu argumentom, že posledný výskum TU Zvolen 2015 (vtedy vyplývajúci z požiadavky samotnej EÚ) bol nedostatočný, nepresný a je potrebné ho zopakovať (navyše ešte aj údajne „solídnejším“ subjektom). To akože môže teraz aj naďalej niektorý vecne príslušný štátny subjekt požiadať opäť úniu o vypracovanie a predloženie novej výzvy, programu a financií na nový výskum, nakoľko sa mu výsledky tohto terajšieho (KU Praha 2022) tiež nebudú pozdávať? Hm..., byrokratom a zeleným nadšencom v Únii asi postačuje akákoľvek odôvodňujúca písomná „omáčka“ o záchrane prírody a peniaze sú vaše!
Okrem toho: po akýchkoľvek kritikách, ktoré poukazujú na míňanie verejných financií, sa tí, ktorí na svoje programy získali financie z projektov Európskej únie zaštiťujú voči kritikom lacným a až protivným argumentom, podľa ktorého nejde o „naše“ štátne financie a financovanie, ale „IBA“ o financovanie zo zdrojov Únie. Nuž, v Bruseli je podľa ich malomyseľnosti a neznalosti finančných kontextov buď nekonečná studňa na peniaze alebo peňazokazecká dielňa alebo naverímboha tlačia peniaze do nemoty... v každom prípade ich o tieto nimi vyprodukované papiere ľahko ochytračíte sofistikovane vypracovanými fintami.
Späť: Odhad počtu medveďov na Slovensku realizovala počas uplynulých dvoch rokov na základe získaných vzoriek Karlova univerzita v Prahe. Budaj: „Tým, že to analyzujú v Karlovej univerzite je jasné, že do toho nezasahujú poľovníci ani ochranári a čísla budú objektívne.“. Toto je otrasná urážka vierohodnosti slovenského akademického prostredia a je podivné, že vedenie Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, ktorá realizovala v rokoch 2013-2015 Budajom kritizovaný výskum početnosti medveďov sa doteraz oficiálne neohradilo voči tomuto znevažovaniu zo strany ministra, keďže z jeho vyjadrenia nepriamo, no napriek tomu dosť zreteľne vyplýva, že do zberu zvolenských vzoriek či ich analýz sa mohlo zasahovalo z tej či onej strany.
Pán Budaj! Povedzte otvorene: výskumný tím pod vedením zvolenského profesora Pauleho pri prieskume početnosti medveďov na Slovensku v rokoch 2013-2015 nezvládal solídny zber vzoriek? Alebo pri vyhodnocovaní zavádzal, kamufloval či nebodaj otvorene klamal? ÁNO či NIE? Zasahovali do zberu vzoriek alebo záverečného hodnotenia poľovníci či ochrancovia? ÁNO či NIE? AKO? Máte na to dôkazy alebo ide len o predpojaté a ideologicky tendenčné dojmy, domnienky? Konal teda zvolenský tím nezodpovedne s finančnými prostriedkami a záväzkami voči Európskej únii? Ak aj neodpoviete, vaša odpoveď je zrejmá na základe toho, že nový (a do veľkej miery zbytočný výskum) z dôvodu podozrievavosti na neobjektívnosť, priamo povedané na neserióznosť TU Zvolen, bol teraz zverený inému, podľa vás vierohodnejšiemu pražskému subjektu. Kto vás na toto navádza? Veď vy sám o problematike medveďov viete pramálo, takže sa pri navrhovaní riešení asi pýtate – KOHO? Či ste sa len (s)proste rozhodli, že z Poľany do Prahy je to vzdušnou čiarou poctivých 400 kilometrov, a tak je nebodaj aj poctivosť výskumu zaručená?
Apropo: iní naši zoológovia teraz – po deviatich rokoch – spochybňujú nie opísanú podozrivú predpojatosť zvolenského výskumu tak, ako to uvádza Budaj (údajne výskum ovplyvňujúci ochrancovia versus poľovníci), ale – úplne z iného súdka – bola dodatočne spochybňovaná aj správnosť vtedajšej zvolenej výskumnej metodiky zvolenskej univerzity (2015): tvrdia, že ich nesprávne zvolenou metodikou vraj došlo k nadhodnoteniu početnosti medveďov! Tak! Ktože takýto argument uviedol? Isteže ten, kto by rád videl výsledok o nižšom počte medveďov a z toho plynúcej prepotrebnosti ich ochrany či až záchrany. (Tu: https://myturiec.sme.sk/c/22934012/podla-polovnikov-su-medvede-premnozene-ochranari-hovoria-o-skreslenych-poctoch.html )
No, možno áno, možno nie..., ale žeby výskumný tím vo Zvolene vopred takúto závažnú a skresľujúcu metodickú chybu, uvedenú v tomto článku nevylúčil? A musela ich po rokoch na to individuálne upozorniť zoologička z národného parku? Publikovala o tejto metodickej chybe ihneď spočiatku zvolenského výskumu (2013-2015) či počas nasledujúcich siedmich rokov do započatia výskumu nového (Karlova univerzita)? – asi nie, veď žiadne verejné zdroje námietok a upozornení z jej strany sme nenašli. Ak ich niekto v médiách našiel, poprosíme o linky.
Okrem toho: výskumy početnosti medveďov nespočívajú v exaktnej metodike (tamto je medveď prvý, tu druhý, hentam tretí... atď.), ale ide v závere výskumu iba o modelované odhady. Odhady plus-mínus. O možnom mínuse, a teda o eventuálnom nie nadhodnotení, ale podhodnotení počtov medveďov zvolenského výskumu – tak o tomto vo svojej tendenčnosti ochranári ani len teoreticky neuvažujú, nakoľko sa vo svojom vnútri riadia tézou, čím menej, tým pre zdôvodňovanie ochrany medveďov lepšie. Výsledok TU Zvolen o relatívne vysokom počte 1256 jedincov ich zrejme zaskočil: pritom by sa však, naopak, mali úprimne tešiť zo získaného poznatku TU Zvolen, že medveďov je relatívne dosť a teda, že nie je potrebné sa obávať o ich existenciu a budúcnosť. Nuž ale, značná časť pesimistických bolestínskych ochrancov akoby vo svojich životných a odborných postojoch uprednostňovala smútok a obavy pred radosťou... Radosť dokážu potlačiť a skaliť si ju novými pochybnosťami. Aj po zvolenskom výskume: keďže im to nevyšlo podľa ich alarmistických predstáv, tak hnaní nekontrolovaným pocitom prehry a potrebou revanšu spochybnili zvolenskú metodiku, a tým sa úplne diskvalifikovali ako úprimní „vedci“ – urobíme výskum nový, lepší (KU Praha), ktorý (veríme) zistí, že medveďov je menej... No ani tentoraz im to bohvieako nevyšlo. Žeby iniciovali výskum tretí?
Vynára sa aj ďalšia otázka: Bola teraz metodika zberu vzoriek pre Karlovu univerzitu už objektívnejšia, než tá spochybňovaná, ktorou sa pri svojom výskume v roku 2015 riadila TU Zvolen? A ako a čím to možno potvrdiť?
Aby sme však len nekrivdili, je pravdou, že na Karlovej univerzite je skupina akademikov, ktorí sa problematikou šeliem (aj na Slovensku či v pohraničí ČR-SR) intenzívne zaoberajú, používajúc pritom vedeckú metodiku. Otázna môže byť ani nie tak kvalita metodiky a postupy laboratórneho vyhodnocovania získaných vzoriek či aj počítačového kabinetného modelovanie odhadov, skôr však metodika a systém primárneho vyhľadávania a zberu vzoriek v teréne, čo tentoraz pre pražskú univerzitu vykonávali výhradne ochranárske kádre. Pritom však Budaj tvrdil, že do predchádzajúceho zvolenského výskumu 2013 až 2015 mohli zámerne zasahovať poľovníci i ochrancovia. Teraz poľovníkov zo zberu vylúčil a ponechal iba ochrancov. Hm... toto sa ľudovo výstižne volá sra.ie si do huby.
Poznámka: Mediálne výstupy dotknutých zoológov z Karlovej univerzity vypovedajú o ich príklone ku akademickému vnímaniu prírody, v spojení s romantickými sklonmi a snívaniu o návrate k divočine. V kontexte spolužitia zvierat a ľudskej spoločnosti používajú pre hodnotenie súčasnosti anachronizmy, atavizmy, potláčajú a ponižujú všeobecné i špecifické psychologické aj sociálne programy individuálneho i skupinového – protektívne nevyhnutného – správania sa ľudí voči ohrozujúcim prírodným javom, pričom tradičné modely a faktory historického prežívania ľudstva a poznávania správania sa zvierat nekonfrontujú so súčasnými, značne progresívne a aj objektívne spoznanými modelmi a postojmi, ale úporne trvajú na prežitých schémach, napr. v podobe historicky zakorenených predsudkov ľudí voči niektorým zvieratám a pod. Isteže, pôvodní obyvatelia amazonskej džungle či severovýchodnej i južnej Ázie na stereotypoch, mémoch, získaných od predošlých generácií naďalej zotrvávajú, ale vedci z Karlovej univerzity aplikujú svoje výskumy a nedozreté rojčivé predstavy v kultivovanej a zároveň komplikovanej, a preto rozporuplnej strednej Európe. A to je rozdiel. Na druhej strane sa – rovnako ako u slovenských medvediarov – aj u pražských akademikov nepochopiteľne dostávajú do úzadia etologické poznatky o programoch prežívania a správania sa medveďov – tie sa totiž pri ich nejednoznačnosti a nevyspytateľnosti nedajú (spôsobom vedcami obľúbeným) exaktne zmerať, zvážiť, porátať a na základe získaných čísiel potom čokoľvek odhadnúť, modelovať a vyprodukovať nakoniec prognózy a závery s litrami akademických omáčok.
Silný príklon vedcov z Karlovej univerzity ku ochranárskym postojom evokuje otázku pre ministra Budaja: ním proklamovanú objektívnosť, a teda nezasahovanie a nemanipulovanie s výsledkami dokáže minister v prípade Karlovej univerzity spoľahlivo vylúčiť? Nedokáže. Pritom si však už vopred uložil do hlavy dôveru voči tejto českej inštitúcii. (Odporúčať možno nakoniec univerzitu v Senegale – tam určite nie sú ani ZA medveďov, ani PROTI medveďom.)
Dokončime pitvanie tohto výskumu: ak minister uvádzal „Tým, že to analyzujú v Karlovej univerzite je jasné, že do toho nezasahujú poľovníci ani ochranári a čísla budú objektívne.“, tak je potrebné sa opäť vrátiť ku otázke: Kto zbieral vzorky pre Karlovu univerzitu? Podľa publikovaných zdrojov výhradne naši ochrancovia prírody i medveďov, čo však jednoznačne vylučuje Budajom vopred proklamovanú objektívnosť (podľa tejto jeho proklamácie nebudú do výskumu Karlovej univerzity zasahovať ani poľovníci ani ochranári). Teraz síce poľovníkov vynechal a zbierky zbierali len ochrancovia – a to je do očí bijúca trestuhodná predpojatosť! Nič proti ochranárom, ale veď však sám minister uviedol vo svojej argumentácii voči zvolenskému výskumu (2015) teoretickú možnosť ovplyvňovania výsledku aj slovenskými ochranármi ... a teraz sa odrazu spoliehal výhradne na nich.... Tu sa jednoducho táralo piate cez deviate.
Ďalší problém so vzorkami DNA: Zmluva s Karlovou univerzitou v projekte uvádzala ujednanie predložiť im vzorku 3900 vyzbieraných jednotiek. Zberači-ochranári však dodali 2179 vzoriek.
Číslo 3900 pritom nebolo stanovené náhodne, ale vychádzalo z vlastných metodických odporúčaní ochranárov, keď strategický dokument Ochrana a manažment veľkých šeliem na Slovensku z roku 2015 tvrdí, že podľa zahraničných štúdií je potrebné vyzbierať 2,5 až 3 násobok počtu vzoriek v porovnaní s predpokladaným počtom jedincov. Štátna ochrana prírody na obranu nižšieho počtu reálne vyzbieraných vzoriek (2179 ks) uviedla v roku 2022 svoju vlastnú asi výhovorku, že v zmluve je uvedený len maximálny počet vzoriek (3 900), a teda nie je to záväzné číslo! A prečo teda zároveň v rámci vedeckej objektivity a celkovej serióznosti neuviedla v zmluve aj najnižší možný počet vzoriek? Takže, keď ide do tuhého, vtedy schválená strategická metodika sem - metodika tam, veď sú to vraj len odporúčania... Alebo si nebodaj výskumníci potichu povedali: „...á čo... medveďov je na Slovensku podľa nás, ochrancov, iba ak tak zo 600 či nanajvýš 700, takže vyzbieraných 2179 vzoriek je zhruba ten požadovaný trojnásobok...“.
Nuž, ako je možné dať v dnešnej dobe odporcom medveďov nepredvídavo do rúk takéto výskum znevažujúce argumenty v podobe nízkeho počtu vzoriek? Ako sa to mohlo vôbec stať? Veď to spochybňuje ministrom Budajom vopred deklarovanú objektívnosť a odbornosť univerzity z Prahy. Predsa samozrejmou súčasťou každej vedeckej práce má byť snaha o minimalizáciu skreslenia výsledku! Tu sa však dial pravý opak.
Na margo pochybností k nízkemu počtu získaných a hodnotených vzoriek uvádzal v roku 2022 vedúci výskumného projektu Pavel Hulva (KU Praha), že v jeho odbore je dôležitejšia kvalita dát než ich kvantita. Otázka na p. Hulvu: Celkový počet nekvalitných vzoriek, ktoré ste pre nekvalitu vylúčili z projektu bol aký? Aké percento predstavovali z celkového sumáru dodaných vzoriek? Vedec má predsa odpovedať presne a nie všeobecne, zahmlievajúco, čím vierohodnosť záverov ešte viacej znižuje: z už aj tak nízkeho počtu vzoriek vyzbieraných (2179) a pri údajne obvyklej a možnej polovici nekvalitných vzoriek (napríklad https://www.tuzvo.sk/sites/default/files/polana_medved_2015.pdf ), mohlo nakoniec zostať iba cca 1000 až 1300 kvalitných vzoriek (čo je – pre zaujímavosť – možno menej, ako je predpokladaný počet medveďov, takže o dvoj či dokonca trojnásobku vzoriek nemôže byť ani reč). Postačuje takýto počet použiteľných vzoriek na seriózny a dobre zaplatený odhad početnosti medveďov na Slovensku? NIE! Určite sa tým však zvyšuje rozptyl odchýlky plus mínus.
Keby niečo podobné vyriekol patológ pri projektovanom výskume úmrtnosti na niektorú chorobu, vyhnali by ho z projektu s argumentom: Veď si si mal získať viacej potrebných vzoriek a nevyhovárať sa teraz na konci výskumu na dobrú kvalitu tých niekoľkých ľudských tkanív a vzoriek, ktoré si spracoval... A v takomto výskume úmrtnosti by sa určite nič matematicky nemodelovalo a štatisticky neodhadovalo, ale exaktne spočítavalo.
Isteže so sčítavaním medveďov priamo v teréne je to oveľa-oveľa komplikovanejšie, a preto sa všetko len odhaduje, modeluje, ale: z (iba) odhadov nemôžeme stanoviť optimálnu a bezpečnostnú stratégiu budúceho spolunažívania s medveďmi. Tá musí byť vysoko operatívna, flexibilná, lokálna, bez ohľadu na nespokojnosť verejnosti.
A čo p. Hulva uviedol – paradoxne nie na obranu, ale proti – vyššie uvedenej skutočnosti, podľa ktorej metodika odporúča za potrebné vyzbierať 2,5 až 3 násobok počtu vzoriek v porovnaní s predpokladaným a odhadovaným počtom jedincov? „To sú hrubé odhady (uvedeného násobku), ktoré vychádzajú z toho, že viete, koľko tých medveďov je, ale to nikto nevie.“. Dosť nepochopiteľné... Hm, takže strategický dokument Ochrana a manažment šeliem, odporúčajúci uvedený násobok vzoriek (v počte 3 900) tiež len tak táral? Lebo ani autori tohto strategického dokumentu vôbec nevedeli, koľko medveďov je, takže násobok určili „z brucha“? Hm, a načo by sme počet medveďov, pán Hulva, vôbec prostredníctvom vás teraz (drahým matematickým modelovaným) odhadom určovali, keby sme presne vedeli koľko ich je? Nepozabudol p. Hulva na tú skutočnosť, že odporúčanie násobku získaných vzoriek naozaj nespočívalo a ani nemohlo spočívať v násobení poznaného(?) počtu medveďov (čo by bolo absurdum par exellence), ale z predpokladaného počtu medveďov, ktorý napríklad mohol byť vyjadrený najmä záverom výskumu zvolenskej univerzity z roku 2015 (1250 jedincov)? To by však musel priznať, že vzoriek by malo byť vyzbieraných v rozmedzí od 3125 (2.5 násobok) až po 3750 (3 násobok). Zdá sa však, že p. Hulva svojimi podivnými vyjadreniami len takticky neúspešne obhajoval skutočného vinníka, ktorým bol subjekt (štátna ochrany prírody), ktorý vzorky v teréne zbieral a sústreďoval, a ktorý vo svojej Budajom naordinovanej náhlivosti nedočkavo, netrpezlivo a nervózne čakal na také výsledky, ktoré budú nasvedčovať, že medveďov je pomenej než sa poľovnícky povráva, a na základe toho by ešte aj demagogicky prejudikoval, že ani nie je premnožený.
OBJEKTÍVNE A S NADHĽADOM
Poznať presný počet medveďov nie je až tak veľmi dôležité, okrem situácie, kedy by viacero príznakov naznačovalo ich kriticky nízky počet (čo však u nás evidentné nie je, skôr opak). Zaplatení účastníci výskumu početnosti medveďov z Prahy si v roku 2022 našli, ako bolo uvedené vyššie, nové výhybky pre interpretáciu svojich záverov výskumu. A aby ich podivným postojom nebol koniec, tak po zverejnení (august 2022) predbežného, nimi odhadovaného počtu medveďov si nakoniec ešte aj dovolili vyjadrovať sa aj k vlastnej interpretácií záverov: „Výsledok porovnania tejto štúdie s predchádzajúcim genetickým sčítaním možno zhrnúť tak, že na Slovensku v poslednej dekáde pravdepodobne nedochádza k výrazným zmenám veľkosti populácie medveďa hnedého.“ Vedci z Karlovej univerzity však mali v zadaní iba prijať, analyzovať, vyhodnocovať vzorky a nakoniec vypracovať komplexnú štúdiu odhadu početnosti medvedej populácie (pozri zmluvu https://www.crz.gov.sk/data/att/3975076_dokument1.pdf ). Mali jednoducho a stručne na záver povedať: vyšlo nám, že na Slovensku je plus mínus toľko a toľko medveďov! Nie však vyjadrovať vlastné subjektívne závery, či na Slovensku dochádza či nedochádza k výrazným zmenám veľkosti populácie – veď sám p. Hulva predsa uviedol, že nikto nevie koľko je na Slovensku medveďov, pričom on sám aj bez tejto presnej znalosti tohto najvýznamnejšieho údaja si dovoľuje publikovať niečo o klesajúcej respektíve narastajúcej veľkosti ich populácie, či sa dokonca vyjadrovať k tomu, či premnožené sú alebo nie sú. Molekulárni biológovia si svoje zadanie splnili – a aplikovať ich závery do manažmentu medveďa si na Slovensku už budeme sami.
Apropo: Manažment medveďov...?
Takmer všetky konferenčné či seminárne aktivity a aj písomné výstupy našich ochranárov mávajú v súčasnosti v názve floskulou zaváňajúce kúzelné slovíčko „MANAŽMENT“ (šeliem, medveďov, hlucháňov a i.).
Súdny človek si s hrôzou predstavuje v akej ťažkej nevedomosti, nedokonalosti riadenia úplne všetkého prežívalo ľudstvo celé tisícročia – až dovtedy, kým nevynašli slovíčko manažment!
A čo výstižné vyriekol na tému manažovania samotný špičkový odborník Henry Mintzberg? „Manažmentu sa prikladá príliš veľký význam, namiesto toho, aby sa vedelo, čo sa vlastne deje.“
Túto sentenciu si prenesme na Slovensko v kauze medvede.
ÚVAHA O VEDECKOSTI SČÍTAVACEJ METÓDY MEDVEĎOV
Spôsob a metóda, ktorou sa teraz snažíme dopracovať k počtu medveďov nie sú vskutku vedecké. Dojem vedeckosti klamlivo vytvárajú niektoré skutočnosti, napríklad že projektu sa ujali akademické osobnosti z renomovanej Karlovej univerzity a umocnený je najmä tým, že súčasťou projektu je moderná vedecká laboratórna analýza DNA prostredníctvom molekulárnych biológov – ide však v tomto prípade o aplikovanú vedeckú metódu (ku ktorej sa iní špičkoví vedci dopracovali vlastným vedeckým výskumom). Na konci analýz medvedích vzoriek je teraz nielenže teoretický, ale kybernetický odhad: a odhad veličiny nikdy v čistom ponímaní vedeckým sám o sebe nie je, nakoľko ho nemožno overiť a dokázať vypozorovaným exaktným reálnym súčtom in situ, tobôž nie opakovaným, a ani nejakým riadeným experimentom, čo sú – popri inom – nevyhnutné kritériá pre to, aby bolo možné výsledok uznať ako „vedecký“. Takže záver KU Praha o počte našich medveďov nepochádza priamo z a len z terénu, ale je vyprodukovaný v laboratóriu, a má preto iba pravdepodobnostný charakter v rámci induktívnej štatistiky – je pravdou, že v súčasnom svete požívajú tieto metódy vysokú vierohodnosť. Tu však teraz nemôže ísť o teoretický konflikt spochybňovania či uznávania matematického modelovania a odhadu počtu medveďov, ale o niečo úplne iné – o praktickú výzvu: ako ďalej spolunažívať s našimi medveďmi? Pričom znalosť ich počtov je sekundárna. Primárnymi sú praktické postupy a efektívne operatívne opatrenia pre zaistenie kontrolovanej bezpečnosti obyvateľstva!
Pre porovnanie: Dátoví inžinieri počas uplynulých dvoch rokov neustále ponúkali aj matematické modelovanie vývoja a prognóz ďalšieho šírenia takého neuchopiteľného javu, akým bol vírus covid. A dostávali v médiách nebývalý priestor, hoci išlo len o viac či menej kvalifikované odhady, bez zodpovednosti a znášania rizík v prípade neúspešnej či málo presnej prognózy. To, čo si nedovolili v danej problematike prejudikovať špičkoví virológovia (z dôvodu dobrých znalostí o nevyspytateľnosti vírusov a ich šírenia, či rozličných odpovedí človeka na nich), a prezentovali preto len opatrné prognózy (často sa pri tom mýliac, čo im však nemožno zazlievať), dátoví analytici značne suverénnym spôsobom naznačovali ďalší vývoj a šírenie vírusu, hoci sa k záverom dostávali cez čísla, teda matematickým spôsobom. Ak by vírus vedel čítať, musel by sa smiať... Ak by naše medvede vedeli čítať, smiali by sa teraz tiež...
AKÉ BOLI PRVÉ REAKCIE NA ZISTENÝ POČET MEDVEĎOV V ROKU 2022
A čo sa v roku 2022, po zverejnení odhadovanej početnosti medveďov (1056) pražskou univerzitou nestalo? Slovenskí ochrancovia medveďov prebehli na inú koľaj (možno zaskočení nealarmujúcim výsledkom novo zisteného počtu medveďov, ktorý nie je pod magickou tisícovou hranicou, čo im nedáva dôvod na ďalšie bolestínske vyplakávanie o nevyhnutnosti záchrany medveďov pred vyhynutím, vykynožením), keď svorne začali tvrdiť, že ak sa počty medveďov aj nemenia, mení sa ich správanie – najmä čo sa týka ich prienikov k ľudským sídlam – a že za to opäť môže len a len človek. A sme tam, kde sme boli aj doteraz: vnadiská, odpadky, nevhodné kontajnery, kukurica, ľudská rozpínavosť, exploatácia atď. CETERIS PARIBUS!
O žiadnych iných neantropogénnych príčinách, príčinách oveľa prirodzenejších, ochrancovia ani neuvažujú, ani o nich nechcú počuť, čítať. Pričom ide o príčiny spontánne, živelné, neregulované, ktoré sa vždy v histórii odohrávali, v súčasnosti odohrávajú a aj sa donekonečna naďalej budú odohrávať vo vnútri samotnej populácii medveďov.
No prišli aj zúfalé tézy, napr. fanúšik medveďov Erik Baláž v článku na SME nepochopiteľne zovšeobecňujúco uviedol, že „Ešte pred 30 rokmi bol priestor za dedinami zaplnený ovcami, jalovicami, pastiermi a ich psami. (poznámka autora: vtedy to rozpínavosť človeka – aj na úkor medveďov – podľa neho nebola?) Medzičasom tento priestor človek prenechal medveďom. Ja hovorievam, že my sme krajinu opustili.". A že ak sa k nám medvede vo zvýšenej frekvencii priblížili (lebo im vraj už teraz nebránia tradičné faktory: valachmi a ovcami či jalovicami obsadené príobecné pastviny), neznamená to podľa neho, že ich je viac. V akom príkrom rozpore je tento jeho názor (nielen so širokou skutočnou škálou príčin prežívania medveďov v blízkosti dedín), ale aj s obvyklou rétorikou s ním spriaznených ochranárov o tom, ako sa človek všakovako rozpína, výstavbou a aktivitami sa približuje k medveďom v horách, neustálymi návštevami prírody a lesov ho človek vyrušuje, vytláča a zmenšuje mu životný priestor – a tu zrazu je podľa Baláža problém s obťažujúcimi medveďmi pri dedinách preto, že človek priestor okolo dedín vyprázdnil, OPUSTIL – a to predsa podľa neho musia medveďkovia nevyhnutne využiť. Veď nič krajšie pre nich neexistuje, ako ľuďmi opustené lúky v tesnej v blízkosti dedín, ... a vlastne v horách už ani niet medveďov, všetci totiž prevádzajú víťazné tance na anektovaných pridedinských lúkach, ktorými oslavujú definitívne víťazstvo nad porazenými ovcami, jalovicami, psami, pastiermi. Takže napríklad doteraz uvádzaný údajný hlad z nedostatku potravín – čučoriedok i malín - , vyzbieraných a ukradnutých medveďom ľuďmi a následne nevyhnutné vyhľadávanie obecných kontajnerov na odpad, už nie sú – tak ako desaťročie doposiaľ – argumentačnými prioritami pre zdôvodňovania prieniku medveďov medzi ľudské sídla?
Je smutné sledovať, ako človek, ktorý svoj život spojil s medveďmi, a to nielen Baláž, medveďom nerozumie.
Tu narážame na náš súčasný problém: vo sfére hodnotenia správania sa medveďov sa čoraz viacej dostávajú do popredia osoby, ktoré nevychádzajú z poznania druhových špecifík správania sa medveďov, ale vychádzajú viac z ekologických alebo zo všeobecných zoologických princípov správania sa šeliem, ako takých.
Pre porovnanie: každý vyštudovaný medik je reálne lekár. Všeobecný lekár však nie je očný lekár, chirurg nie je kožiar, internista nie je neurológ a ortopéd nie je psychiater. Jednoducho: špecializácia je nevyhnutná. To sa rovnako týka biológie, zoológie, etológie – rozmanitosť živočíchov je taká široká a zároveň ich špecifická druhová fylogenéza je taká svojská, že nie je reálne možné vyjadrovať sa z titulu biológa či zoológa vyčerpávajúco presne k živočíchom, na ktoré sa vedec špeciálne nezameriava. A ak sa špecialista nezameriava špeciálne na etológiu a správanie ním skúmaného druhu živočícha, ale sa sústreďuje na iné jeho osobité znaky (veľkosť, váha, rozmnožovanie, potrava, spôsob života), tak v skutočnosti etológom nie je, ak sa len nevenuje skúmanému druhu interdisciplinárne. Nahliadnuc do internetového vyhľadávača je skutočných medvedích špecialistov-etológov ako šafránu – nieže len u nás, ale aj vo svete. A to aj napriek tomu, že sa k správaniu medveďov vyjadruje celá plejáda pozorovateľov, avšak väčšinou z radov príbuzných odborností.
Ktorá profesia vyhráva v rebríčku najviac publikovaných informácii a hodnotení správania sa medveďov? Na neuverenie: dokumentaristi – filmári a fotografi, za nimi nasledujú samozvaní aktivisti. Obe tieto skupiny, súc presvedčené o dobrých znalostiach správania sa medveďov, sú postihnuté moderným, už v tomto texte spomenutým syndrómom Čím kto menej vie, tým viac sa domnieva, že vie veľa, prípadne až všetko..., nakoľko nemá ani potuchy, čo všetko ešte nevie. Veď ako inak by sa v hlave dokumentaristu, fotografa či kameramana vôbec zrodil odrazu pocit, že sa stal aj odborníkom na správanie ním pozorovaných zvierat? Vedia o etológii a jej rozsahu i komplikovanosti tak málo, že toto málo naivne považujú za DOSŤ.
Je zrejmé, že dokumentarista nie je spravidla etológ, aj keď veľa kvalitných etológov sa postupne stalo kvalitnými dokumentaristami, obzvlášť Hugo van Lawick a Jane Goodall.
Odstrašujúcim príkladom vedca, kvázi špecialistu na medvedie správanie je Američan Ben Kilham. Jeho publikácia o medveďoch vyšla na Slovensku pod názvom Medzi medveďmi (v slovenskom preklade IKAR, 2003). Kto sa chce zasmiať nad žalostnou úrovňou jeho poznatkov, nech si prečíta starší blog https://blog.sme.sk/hatara/spolocnost/o-com-brumcia-medvede-ii-cast-vyskum-a-prakticke-vychodiska , v ktorom je úsmevne podrobený vyčerpávajúcej kritike, rovnako tak filmári z chýrneho National Geographic.
Prestaňme donekonečna rátať medveďov a konajme aktívne!
Stojí to množstvo ľudského úsilia, je to organizačne náročné, mimoriadne drahé, nie je to presné a je to celkovo zbytočné, keďže nakoniec to aj tak nevedie k ničomu – polemiky budú pretrvávať aj naďalej, strety ľudí s medveďmi taktiež.
Medveďov hlboko v horách ponechať na pokoji, občasným náhodným a ojedinelým konfliktom s ľuďmi sa nijakovsky a definitívne zabrániť nedá. Nie je potrebné k takýmto náhodným prípadom vyháňať do terénu zásahový tím.
Oveľa dôležitejšie je napríklad monitorovať medveďov na konkrétnych vymedzených územiach, teda najmä tam, kde z dôvodu potvrdeného predpokladu zvýšeného počtu medvedích jedincov (a následnej potenciálnej konfliktnosti) je sociálna expanzia medveďov ventilovaná na nízko ležiace horské periférie, čo reálne znamená ich pobyt na okrajoch obcí a miest. Monitorovať konkrétnych jedincov s trvalým prienikom do blízkosti ľudských sídiel a označovať ich farebnou identifikáciou tak, aby nedošlo v rámci jednej monitorovanej udalosti k zameniteľnosti jedincov. Na týchto označených vytlačených submisívnych jedincov s významne pozmeneným správaním (najmä habituáciou a desenzibilizáciou na človeka) a so zvýšenou možnosťou náhodného ohrozovania človeka, by sa následne mala zamerať pozornosť odborníkov, toto by sa malo stať hlavnou témou našich výskumníkov. Oni však, ako bolo vyššie uvedené, donekonečna pátrajú po číslach: merať, vážiť, rátať, matematicky modelovať, odhadovať.
Trochu irónie: predstavte si, že do mlynčeka na mäso hodíte kus hovädzieho stehna, klížky, kúsok zadného stehna, roštenky, jazyk, líčko. Pomeliete to. Podaktorí idealisti a rojkovia očakávajú, že z toho vyjde sviečková. Na pomletú zmes pustíme vedcov. Začnú maličkú vzorku z nej skúmať, analyzovať, merať jej vlhkosť, mernú váhu, množstvo ingrediencií – podiel tukov, bielkovín, glycidov, minerálov, stopových prvkov, určia percento popoloviny, a nakoniec vymodelujú odhad podielu jednotlivých zložiek v celej mase pomletej zmesi. Niektorí si trúfnu odhadovať podľa vzorky vek a pohlavie zvieraťa, ba i odhadovať, čím bolo počas života kŕmené. Je to všetko však v podstate jedno: dôležité je, aby sa to zožralo skôr, než sa to pokazí...
Keď potom takíto projektoví skúmatelia medveďov vyhodnocujú a interpretujú získané údaje, podobajú sa objavom „teplej vody“, presnejšie však v obyčajnom konštatovaní, že (citujúc z jednej slovenskej záverečnej správy financovaného výskumu): „Medvede vo svojom okrsku majú vyhradené miesta hibernácie a širší priestor slúžiaci na zabezpečovanie potravy." (no nechce sa veriť, že až do času tohto zaplateného „výskumu“ sme o tomto my všetci ostatní vôbec nevedeli...), alebo napríklad zistili, že pri sezónnej migrácii medveďov (za potravou) je „orientácia na svetové strany irelevantná". Hm... Tu už končí akákoľvek zhovievavosť v uznaní a efektívnosti vynaložených financií na výskum.
Je nevyhnutné povedať natvrdo: ak by teoreticky na Slovensku boli dokázateľne detegovaní piati medvedí jedinci, ktorí nemajú pred človekom dostatočný rešpekt a majú zvýšený potenciál človeka ohrozovať či rovno napádať, pričom prieskum celkovej početnosti medveďov by preukázal ohrozujúce nízke číslo, aj tak by bolo potrebné situáciu s piatimi nebezpečnými medveďmi s najvyššou možnou obozretnosťou a predvídavosťou riešiť. Rovnako, ako riešime všetko ostatné prírodné, čo ohrozuje človeka, jeho život, zdravie, ba často iba majetok (komáre, blchy, kliešte, vši, šváby, potkany, myši, mole, mandelinky, hovädzí dobytok pri výskyte BSE, diviaky pri prasacom more), ba aj to čo ohrozuje originálny biotop (invázne živočíchy a aj invázne rastliny) alebo hoci len estetiku prostredia (buriny, trávy a pod.) či iba znižuje komfort človeka (obťažujúce muchy, osy, ovady, mravce).
Ak máme v kuchyni dve muchy – no tobôž... Ak ich máme desať a otravujú, nikto sa nezamýšľa nad tým, či sú muchy premnožené alebo nie, ale kupuje mucholapku či plácačku na muchy alebo odpudzovače. Komáre detto. Len by niekde uviedol entomológ, že muchy, šváby, komáre či ploštice sú vlastne neškodné živočíchy a musíme sa s nimi naučiť žiť... A čo mole šatové v skriniach, mravce v kuchyniach, rybenky-švehly v našich kúpeľniach a záchodoch, všadeprítomné pavúky, nebezpečné osy?
Analógia: Rovnako je potrebné v našich obciach a mestách regulovať početnosť a podmieňovať nadobúdanie pitbullov, bandogov, kangalov a pod. Áno, sú to psíci ako všetci ostatní, ale závažnosť následkov po konflikte s nimi je výrazne vyššia. Vodičák na moped vcelku múdro nepostačuje na vedenie kamiónu, následky nehôd sú pri kamióne tragickejšie – preto spoločnosť reguluje, obmedzuje a podmieňuje vedenie kamiónov prísnymi skúškami. Rovnako pilotné skúšky na postrekovacieho čmeliaka nepostačujú na pilotovanie Boeingu.
A medveď, to je naraz aj kamión, aj Boeing, aj pitbull! Lebo medveď všetko dohromady pilotuje a riadi sám, avšak inštinktívne, situačne, urgentne, radikálne a bez ohľadu na akékoľvek následky svojej náhle vyprovokovanej zbesilosti, ktorá mu má napomôcť prežiť a vyriešiť konflikt vo svoj vlastný prospech – a nemožno mu to zazlievať! Lebo všetky agresívne reakcie medveďov voči človeku sú iba následky nechceného náhodného, a teda nezámerného (zriedka zámerného), človekom ani netušeného nepredvídaného provokovania medveďa. Medveď za štandardných originálnych okolností záujem o človeka nemá, vyhýba sa mu – ak však sa náhle cíti človekom ohrozený, reaguje dôrazne! (Okrem prípadov žobravých jedincov pri cestách či v obciach v Rusku, na Kamčatke, v Rumunsku, ktoré odstup od človeka z viacerých možných príčin – najmä v ranom veku – stratili. Isteže je to dôsledok antropogénneho faktora a vplyvu, veď žiadny medveď z hôr sa z ničoho nič nerozhodne, že sa vlúdi priamo do ľudskej spoločnosti či tesnejšie na okraj obcí.)
Kultivovaná spoločnosť v záujme vlastnej ochrany a bezpečnosti zároveň ani nedovolí a nestrpí, aby po našich cestách jazdili kamióny a automobily so zvýšeným rizikom konfliktov a nehôd, napríklad v dôsledku nedostatočného a nespoľahlivého brzdného systému, pokazeného volantu a tým zníženej ovládateľnosti, nefungujúceho osvetlenia. Na tento účel máme estekáčky. Rovnako tak spoločnosť nestrpí, aby sa pomedzi občanov voľne pohybovali osoby s dokázanými násilnými či inými kriminálnymi skutkami (preto máme väznice).
Tak je to aj s našimi medveďmi: je nevyhnutné regulovať kvantitu z dôvodu podmieňovania a udržiavania kvality kontrolnými a selekčnými aktivitami.
Umelé zásahy zo strany človeka formou odstrelov nie sú v dnešnej dobe a za súčasnej situácie vždy a všade vhodné a potrebné – mali by slúžiť výhradne na zvyšovanie bezpečnosti obyvateľstva všade tam, kde sa to javí ako nevyhnutné a všade tam, kde iné pokusy zlyhali.
Nie je však po žiadnej stránke zmysluplné nasilu zachraňovať aj to, čo sama príroda vo svojej selekčnej činnosti odmietla a odvrhla (spravidla vytlačené submisívne a z toho dôvodu následne „kontajnerové“ medvede) a čo zároveň komplikuje a ohrozuje život ľudskej spoločnosti – páchame tým určitú formu násilenstva proti samotnej prírode a jej – v skutočnosti až krutej – selekčnej podstate. Ak totiž vnútrodruhový tlak-pretlak núti neúspešné medvede vytvárať nové náhradné teritóriá v blízkosti človeka (pretože iných voľných a vhodných originálnych teritórií s potrebnými parametrami a zdrojmi niet), je potrebné takýchto jedincov regulovať a eliminovať – nie je predsa možné tolerovať potencionálne nebezpečnú a zároveň pretrvávajúcu prítomnosť submisívnych, v konkurencii neodolných medveďov v areáloch periférii obcí a miest, ktoré sa pre nich stali supletívnym teritóriom. Celý tento vyššie uvedený prirodzený a prírodný aspekt (konkurencia a z nej plynúce nevyhnutné prehry) nemajú, paradoxne, na zreteli práve tí ochrancovia, ktorí získavajú obdiv verejnosti vraj, „naturálnymi" princípmi.
K tomu hodno dodať, že za súčasnej situácie (t.j. snahy aktivistov o ponechanie pri živote všetkých konkurenciou vytlačených jedincov) populáciu medveďa čiastočne až poškodzujeme: tým, že sa navzájom pária menej kvalitní jedinci, ktorí neobstáli v konkurenčnom súboji a boli vytlačení z originálneho teritória, pričom prežívajú v náhradnom, neprirodzenom, a teda umelom biotope na hranici horstva a ľudských sídiel, dochádza k duálnemu líniovému vývoju medvedej populácie – v horstvách originálneho prostredia dochádza k prirodzenému progresívnemu vývoju mentálne i fyzicky silných jedincov, avšak na druhej strane medzi neúspešnými vytlačenými jedincami, žijúcimi v blízkosti ľudských sídlisk dochádza ich vzájomným párením k vývoju regresívnemu, a preto degeneratívnemu. Toto isto nechce nikto, kto má prírodu a zvieratá naozaj rád a rozumie im. Už len malá veľkosť a nízke váhy medveďov, narodených popri dedinách naznačujú, že s touto vývojovou líniou nie je niečo v poriadku. V prírode je to spravidla tak: fyzická veľkosť významne znásobuje psychickú guráž a konkurenčnú odolnosť. A naopak – malý, ľahký medveď má ustráchanejšiu psychiku najmä z dôvodu viacerých prehier v opakovaných drobných mikrosúbojoch s fyzicky zdatnejšími jedincami počas svojej mladíckej snahy o etablovanie sa v teritóriu.
Od opísaného problému s medveďmi, žijúcimi na okraji originálnych horstiev teda prísno oddeľme prepotrebnú ochranu sebavedomých medveďov v horách. Aj tí občas spôsobia konflikty s človekom, ale ich zriedkavosť (vždy len v dôsledku náhodnej súhry viacerých nepriaznivých okolností) nie je (aj napriek niekedy až tragickým dôsledkom) dôvodom na riešenie: vždy sa tak stávalo a aj sa stávať bude. Záleží len a len na človeku, či sa bude riadiť dnes už všade dostupnými radami, ako v čo najvyššej možnej miere predísť konfliktu s medveďom výraznými prejavmi vlastnej prítomnosti v lesnom pásme. Ak ku konfliktu dôjde, všeobecný recept ako postupovať neexistuje: každá situácia je iná, každý medveď je iný, ba dokonca ten istý medveď v rôznych situáciách môže reagovať odlišne. https://blog.sme.sk/hatara/spolocnost/o-com-brumcia-medvede-i-cast
Zoologické záhrady pre medveďov? NIE! Sú v nich síce nakŕmení, avšak kvalitou života sú to ochudobnení jedinci z dôvodu obmedzenia a nemožnosti rozvíjať svoj všestranný prirodzený talent – objavovať a poznávať nové a nové veci, od svitu do mrku prijímať a riešiť neustále naturálne mikropodnety, a teda napĺňať všetko to, čím ich príroda počas stoviek tisícročí vývoja druhu obdarila.
Vyvráťme aj najnovšie naivné názory o umiestnení problémových medveďov do rozsiahlych uzatvorených priestorov. Medveďa spoľahlivo neuzavriete v nejakej hoci aj obrovskej obore s kvalitným oplotením: je nesmierne vynachádzavý, silný, trpezlivý, húževnatý a prekoná aj to, čo sa vopred javilo ako nemožné. (Sledujte tisícky šotov na youtube.)
Medveďom zdar! A ľuďom tiež.
