Všetky zainteresované štátne orgány sa oháňajú zákonom, ktorý hovorí o podmienkach zadávania verejného obstarávania. Priznám sa, mňa, ako daňového poplatníka, toto zaujíma až v druhom rade. Pre mňa je ďaleko dôležitejší dôsledok, a teda že pri realizácii služieb spojených s tendrom sa niekto poriadne nabalí, čo je veľmi podobné situácii, keď niekto tieto peniaze ukradne. Tak isto budú v štátnej kase chýbať.
Jednou zo základných úloh štátu je ochrana občanov a ich majetku. Máme políciu, prokuratúru a súdy. Ak by som niečo ukradol, budem potrestaný. Ak však konkrétne osoby nehorázne navýšia hodnotu zákazky, a je jedno či sa jedná o štátnu správu alebo samosprávu, nedeje sa vôbec nič. Neskúma sa podstata (cena), ale len formálna stránka problému. To sa s tým naozaj nedá systémovo niečo urobiť? Veď je možné, že takéto praktiky nabúrajú podstatu demokracie, ktorú si tu, síce kľukato, ale predsa budujeme.
Druhý problém niekedy až grotesknej nemohúcnosti našej súdnej moci sú prieťahy v súdnom konaní. Veď pravidelne počúvať, že malá ratolesť obhajcu má poškriabaný malíček na pravej nohe a otecko jej musel toto bobinko nevyhnutne práve počas súdneho konania pofúkať, už na Slovensku asi nebaví nikoho. Ak by naši učitelia pristupovali k uznávaniu ospravedlnení rovnako benevolentne ako súdy, asi by stúpol počet vymeškaných hodín v školách aspoň dvojnásobne. Rád by som vedel, či si takéto niečo môžu ľudia dovoliť aj v krajinách s vyspelou demokraciou, ležiacich poväčšine od nás na západ.
Zrejme netreba nič nového vymýšľať, iba sa poučiť od tých, ktorí to robia lepšie a takéto problémy si dávno vyriešili.
