Keď sa jeho kariéra začala blížiť ku koncu, ponúklo mu vedenie ČH miesto trénera.
Chlapec miesto prijal, stal sa trénerom a je ním dodnes. Až doteraz vôbec nič zvláštne. Zvláštne je až to, že pred ôsmimi rokmi, po pätnástich rokoch zamestnania v Ministerstve vnútra, dostal možnosť odísť na dôchodok, aj s príslušnou penziou. A nie malou.
Trebárs povedzme že mal kamaráta, ktorý mal podobný životný osud, avšak šport a neskôr trénerskú kariéru neabsolvoval ako policajt, ale ako civil v hocijakom športovom klube, ktorý nespadá pod vnútro a obranu. Tento síce robil celý život to isté, vo veku 36 rokov však nedostal vôbec nič, musí si na penziu, a to ešte menšiu, počkať ešte 27 rokov. A to je dosť, čo poviete?
Tento príklad by však nebol taký dôležitý, keby sa jednalo iba o pár športovcov. Okrem nich sa však jedná o množstvo zamestnancov silových rezortov nazývaných tiež kancelárske krysy. Ako k tomu prídu zamestnanci, vykonávajúci identickú prácu v iných rezortoch? A to nehovorím o celej súkromnej sfére.
Výsluhové dôchodky by mali mať vojaci a policajti slúžiaci so zbraňou. Viac ale dosť. Už teraz rozdávame viac ako máme, tak by sa mal niekto konečne spamätať.
