Bežné správanie Kórejčanov
Namiesto toho, aby si vyfúkali nos, neustále poťahujú. „Počaz zimy v Kórei, keď sú mnohí prechladnutí, sa preplnené miestnosti, autobusy alebo metro stávajú symfóniou nosom poťahujúcich ľudí.“ Môj komentár: jeden z mojich kórejských študentov sa sťažoval, že už niekoľkokrát musel mať prepichované dýchacie cesty. Čo na to povedať...
Kórejskí muži fajčia stále a všade, bez ohľadu na to, či pri nich stojí školák alebo matka s novorodencom. Výnimku však tvoria ľudia v sociálnej hierarchii na vyššej úrovni ako je fajčiar, napríklad nadriadení alebo starší.
Ešte jedno vysvetlenie doktora Mina k fajčeniu: „Vodiči autobusov fajčia počas jazdy. Premávka a jazdný poriadok sposobujú, že vodiči nemajú čas na prestávky. Kórejčania to chápu a akceptujú fajčenie vodičov v autobusoch.“
Kórejčania „sú hrubí k personálu v hoteloch, reštauráciách a obchodoch. V Kórei nie je bežné správať sa k ľuďom pracujúcim v službách veľmi slušne.“ Mojím vysvetlením je fakt, že Kórea nie je krajinou sociálnej ani rodovej rovnosti. Ženy sú tu na tom podobne. Ako píše doktor Min „muži sa zdajú nebyť milí k ženám.“ Zdajú?
Predbiehajú sa v radoch. A prekáža im, ak to cudzincom prekáža. Kórea je preľudnená krajina a rady sú tu také bežné ako to, že do vás na ulici každú chvíľu niekto vrazí. Ak vy tiež do niekoho vrazíte, dotyčný si to niekedy ani nevšimne, pretože je to tu také bežné. Aj keď... predbiehanie sa v radoch... je mi to povedomé... Zase však musím povedať, že v Kórei tento zvyk naberá oveľa väčšie rozmery.
„Nehovoria „Nie!“, pretože Kórejčania sú naučení hovoriť „Áno“ a urobiť, čo od nich nadriadený chce bez ohľadu na to, aké je to nemožné alebo neuveriteľné.“ Často sa preto stane, že „Áno“ sa nikdy nestane.
„Považujú vek za dôležitejší ako schopnosti a výsledky.“ V praxi to znamená, že za výsledok svojho mladšieho podriadeného zožne slávu jeho starší šéf, pretože je predsa nepravdepodobné, že by niekto mladší a s menšími skúsenosťami, mohol byť lepší. (Mimochodom, Kórejčania vraj nerozumejú irónii a všetko berú doslovne.)
„Všetci jedia pri stole z jedného taniera.“ Chrípka? Hm.
„Vodiči áut neberú ohľad na chodcov.“ Znamená to aj to, že auto prejde priechod pre chodcov na červenú, a to nielen vtedy, keď na priechode nikto nečaká. Pre chodca zelená ešte neznamená, že môže bezpečne prejsť na druhú stranu ulice. „Hoci to mnohí Kórejčania akceptujú, tiež to považujú za drzosť.“ No, aspoň že tak. Ku kórejským vodičom ešte jedna perlička z pera doktora Mina: “Vodiči neberú ohľad na sanitky, požiarnicke autá a policajné autá, dokonca ani vtedy, keď majú tieto zapnutú húkačku.“
Takže, ak máte akékoľvek výhrady k tomu, aké je to na Slovensku, skúste Južnú Kóreu. Zážitky sú v živote všetkým.
Hľadanie zdravého rozumu
Žijem mometálne v Kórei a nedávno sa mi do rúk dostala knižka s názvom Ugly Koreans, Ugly Americans (Škaredí Kórejčania, škaredí Američania) od autora Min Bjong-čula (ang. Dr. Min Byoung-chul). Popisuje najbežnejšie rozdiely v správaní medzi dvomi národmi, ktoré v bežnej interakcii sposobujú nedorozumenia. V Kórei žije veľa Američanov, vačšina z nich spolu s Britmi, Juhoafričanmi alebo Austrálčanmi učí angličtinu na miestnych akadémiách. Prvá časť knihy vymenúva spôsoby Kórejčanov, nad ktorými sa Američania a Európania často pozastavujú. Druhá časť vysvetľuje, čo prekáža domácim. Som síce zo strednej Európy, no v Ázii sa pre mňa naplno prejavila spätosť Slovenska so západom. Bolo by nefér nenapísať, že porozumenie treba prejaviť obom stranám a na oboch stranách. Vybrala som však príklady správania, ktoré by nemali prekážať iba cudzincom v Kórei, ale predovšetkým samotným Kórejčanom.
