Nebudem sa vyhovárať na vrodené "danosti", ale byť cholerikom nie je med lízať. Niečo tvrdé poviete, a vziať nazad už nejde. Ale idem k veci.
Nedávno som šiel pre syna prváka, do školy. Privítal ma s poriadnym plačom. Nevedel som, čo sa deje, až mi jeho spolužiaci prezradili, že dostal kopanec na miesto, kde to my chlapi nemáme radi. Nerátal som do 10, láva sa už začínala vylievať. Našiel som si "páchateľa" a s červeným súknom pred očami som začal výčitky, pri ktorých by mal problém aj otrlý kriminálnik. Bol som zmyslov zbavený, lebo bolesť mojich detí je pre mňa bolesťou najvačšou. A vtedy zabúdam, že som človek....
Keď som mu čistil žalúdok, zbadal som v jeho dovtedy suverénnych očiach akýsi smútok. "Ujo, kopnite ma teraz Vy". Toto som od neho nečakal. Zrazu nastavil ruky a pokračoval: "Udrite ma, lebo si to zaslúžim a tak je to správne".
Táto reakcia ma knokautovala. Úplne. Zrazu som nebol schopný povedať ani slovo. Zrazu sa z chlapca, ktorý vedome ublížil z pozície sily mojmu synovi, stal niekto, koho mi bolo zrazu ľúto. Nie, nebola to pretvárka. Deti sú síce šikovné, ale zároveň úprimné. Stíšil som rétoriku a zmohol sa na jediné. Nabudúce to nerob, lebo možeš niekomu ublížiť. odchádzal som so sklopeným zrakom a s poriadnymi výčitkami svedomia. Zastavila ma ešte vychovávateľka a povedala, že onen chlapec to robí deťom často. Že je najvačší bitkár...
Možno je naozaj bitkár, ale pre mňa zostáva predovšetkým obeť nesprávnej výchovy. V ten večer som dlho premýšľal nad tými, ktorí dokážu stiahnuť ruku nad svojimi potomkami. Som cholerik a vybuchujem jedna radosť. Ale Pán Boh zaplať, že ja podobné výčitky mať nemusím, lebo svoje deti milujem. Aj keď ma niekedy dokážu vytočiť do maximálnej miery, ale ruku na srdce - my sme takí neboli????
