V mojom srdci je tých balvanov viac, niektoré sú malé - zanedbateľné, niektoré veľké - večné. Niekedy ťažia viac, inokedy menej. O jednom z nich Vám napíšem. Možno aj preto, aby sa druhí poučili. Lebo najlepšie sa učí na cudzích chybách. Nie na vlastných, ako sa vraví v prísloví.
Po mojom nútenom odchode z verejnoprávnej (?) spoločnosti v roku 2003, keď nás nadbytočných rýb bolo v rybníčku akosi priveľa, som sa zamestnal v printovom médiu. Dnes už neexistujúcom. Mal som na starosti šport. Rozhodoval som čo bude na stránkach, koľko toho bude a kto vlastne bude pracovať popri mojom boku. Zdedil som niekoľko externých redaktorov, ktorí boli na rozličnej úrovni. Aj vekovej, aj pracovnej. V tej skupinke bol chalan - rovesník. Meno nie je doležité. Mal menšiu indispozíciu, ale chuť pracovať extrémne veľkú. Skladať slová do viet, tak aby syntax nedostala zaucho, mu robilo problémy. Bol veľkým stresmenom, v snahe niečo nepokaziť. Mal zvláštne správanie, pri komunikácii uhýbal pohľadom, ale nikdy neranil. Z predchádzajúcich redakcií, kde pracoval ako elév, ho vyhodili. Raz prebehol pri atletických pretekoch ešte počas súťaže cez dráhu, len aby zachytil dojmy víťaza. Inokedy zas neobratným písaným prejavom spravil z reportáže nič nehovoriaci odvar. Silou mocou chcel byť novinár, hoci predpoklady mal na túto prácu menšie ako ktokoľvek iný. Správal som sa k nemu odmerane. Často som zúril a bol nahnevaný na jeho sposob práce. Porovnával som ho so sebou, s ďalšími, so všetkými. Po troch mesiacoch som v spomínanom plátku skončil, už ma nebavilo počúvať večné sľuby, ako budú noviny prospievať. Už vtedy som tušil skorý koniec. Ten aj prišiel, síce o rok neskor, ale prišiel. Vrátim sa však k veci. So spomínaným kolegom som sa ani nerozlúčil. Ale náhodne sme sa stretávali, keďže sme bývali na rovnakom sídlisku. Uhýbal pohľadom, on i ja sme sa báli vzájomnej komunikácie. Po čase som ho prestával stretávať, netušil som, čo sa deje. Cez google som si vyťukal jeho meno a chválabohu, našiel. Teda jeho články z prostredia Liptova. Odsťahoval sa s mamou, lebo mal len ju. Odvtedy, čo som odišiel zo slovenského mediálneho prostredia raz a navždy, však nosím balvan v srdci. Mal som mu pomocť, bolo to v mojich silách. Možno radou, možno milým úsmevom by sa mu pri mne ľahšie písalo. Možno by cítil oporu svojho nadriadeného. Mal som tie možnosti, ale nespravil som absolútne nič. Už tri roky žijem s týmto pocitom, pri ktorom sa mi tlačia slzy do očí. Stačilo skutočne málo, viac pochopenia. Nespravil som mu život krajším. A hoci som o tomto probléme hovoril aj s najbližšími, tí ma podporovali. Vraj jemu som už po novinárskej stránke nemohol nijak pomocť. Ale ja i Boh vieme, že áno. Nikdy by z neho nebol Hemingway, nikdy by nevyhral novinársku cenu. Ale za snahu by som mu Pullitzera dodatočne dal. Možno si tento článok prečíta, možno si ho prečíta niekto, kto bude vedieť o kom píšem. Píšem o človeku, ktorému som nepomohol, hoci som mohol. Píšem aj preto, aby si každý, kto bude v podobnej pozícii, či už pri výrobnom páse, alebo v kameňolome spomenul, že najkrajší dar je ľudská ochota. Nič nás totiž nestojí!
