Taký obyčajný vlakový príbeh

V myšlienkach ma prerušil príchod spolucestujúcich. Mladá mamička s poldruharočnou dcérou. Do kupé vstúpil aj muž. Myslel som si, že je otec a manžel v jednej osobe. Lenže ani jedno ani druhé. Bol to "strejda". Až neskor vysvitlo, že je priateľom tej dámy a tým pádom nevlastným otcom malej Terezky. Celý ten dlhý čas sa hral s malým modrookým dievčatkom. Spomenul som si na príbeh, ktorý som tesne predtým dočítal a sledoval aj dianie "oproti". Tery (lebo tak ju volali) dlho neobsedela a lobzovala po celom vlaku. Našla si vo vedľajšom kupé kamaráta. Zistil som to po tom, čo cez okno vykúkla ryšavá hlavička posiata pehami. Chlapec mi pripomenul postavu z Nesmrtelnej tety - pehavého Maxa. Mohol mať 7 - 8 rokov. Trošku nezvyčajné, keď sa hrajú vekovo rozdielne deti. Ale bolo to krásne a milé. Ako sa volal chlapec, to neviem a nevedela to ani Terkina mama, ktorá sa ho na to pýtala. Neodpovedal. Chlapec na chvíľu odbehol, vrátil sa s papierom. Na ňom bolo napísané: To je tvoja sestra? Mal na mysli Terkinu mamu. Naše osadenstvo v kupé sa zasmialo. Aký to lichotník! Dievčatku navyše priniesol Horalku a podelil sa aj s ďalšími sladkosťami. Po niekoľkých minútach prišiel čas na vystupovanie. Rodinka s dievčatkom pokračovali do Prahy, pehavý Max vystupoval v Pardubiciach s rodičmi. Boli to starší ľudia. Smutný deň sa pre mňa stal zrazu veselším, ale príbeh sa ešte neskončil. Nastupil som do preplneného prípojového vlaku do Hradca Králové. Stál som na chodbe a vtom.... do vlaku nastúpil aj on, Max. Čosi si mrmlal, až posunkové gestá vyriešili moju záhadu. Všetci traja boli hluchonemí. Preto ten papier s otázkou, preto to mĺkve ticho pri otázkach. Nepochádzali z bohatých pomerov (súdiac podľa jednoduchého oblečenia), ale dokázali sa podeliť aj s tým málom, čo majú. Hneď som si spomenul na krkavčiu matku, ktorá podrezala svoje dieťa, na rodičov, ktorí nenájdu pre svoje ratolesti láskavého slova. Doteraz som si myslel, že hluchonemí sú hendikepovaní... Ale nie je to tak. Pán Boh im nadelil oveľa viac, ako mnohým z nás. Nemajú síce dar reči, ale dar veľkého srdca. Lebo nie slová, ale činy majú v živote cenu najvačšiu. Bol to taký obyčajný vlakový príbeh, akých je možno na tisíc. Obyčajný, ale krásny.