Najkrajšie spomienky sú tie, ktoré prežívate v mladosti, počas vysokoškolského štúdia. Večer čo večer, ak ste nesedeli pri knihách, mali ste možnosť v Slávičom údolí stretnúť človeka bezdomovca. Vláčil sa s obrovským mechom a zbieral fľaše.
Kde-tu pomohol rozvíjajúcim sa podnikom na akademickej pode pozbierať pohára, kde tu poumýval, čo poumývať bolo treba. Starý Cigán žil bez akéhokoľvek príjmu. Žil iba z toho, čo si zarobil za prázdne fľaše od piva či vína. Alebo od práce. Niekedy pozhŕňal sneh, v lete pozametal množstvo špakov.
To bol Chicago. Keď sa končil školský rok, vždy sme ho poprosili, či nám nevynesie desiatky prázdnych fliaš z izieb. Bolo treba vtedy upratať a Chicago si mohol nejakú tú korunu zarobiť. Vždy prišiel. Keď ste sedeli podvečer na nejakom tom pive, vždy prišiel, usmial sa, povedal nejakú cigánsku múdrosť a išiel ďalej. Bol to jednoducho kolorit štúdia.
Chicaga si každý obľúbil, býval síce v kanále hneď pod Elámom, ale dokázal sa postarať o svoju hygienu. Nehovorím, že chodil čistý, ale nesmrdel. Robil, čo sa dalo a viacerí študenti mu dokonca dali príležitosť sa aj osprchovať.
V októbri 1998 som ho videl naposledy. Správy o jeho smrti sa rozšírili veľmi rýchlo. Pri príchode "domov" sa šmykol a dolámal sa. Viac sa neprebudil. Všetkých, ktorí sme ho poznali, nás táto správa dojala. Mali sme ho radi, aj keď bol na spoločenskom dne.
Dnes je to presne 10 rokov, čo odišiel z toho sveta človek, ktorý v živote veľa šťastia nemal. Viem, že ho manželka kvoli inému vyhodila na ulicu a on nemal žiadneho príbuzného. Osud ho vyfackal, ale on sa snažil postaviť. Odišiel teda tam, kde ho mali radi. Aj preto, že nebol otravný, aj preto, že sa snažil aspoň na chvíľočku žiť a usmiať sa na život. Hoci on sa mu vysmial.
Hovorí sa, že v hemisfére sa ukladá len 5 percent informácií, ktoré zažijete. Či pozitívne alebo negatívne. Som rád, že Chicago v nej miesto má. Hoci bol iný, ako ostatní... Ale dýchala z neho ľudskosť. Tento blog je spomienkou, pri ktorej mám v očiach slzy....
