Poznáte Stebnicku Hutu? V živote som o nej nepočul. Ale počas mojich dvoch týždňov dovolenky za posledné tri roky som sa tam vybral. Žiaden Las Vegas, žiadne Chalkidiki, žiadne Rimini. Stebnicka Huta... obec 10 kilometrov severne od Bardejova, blízko sú už poľské hranice.
Nešiel som tam zámerne. Pravdou je opak, zobrala ma tam moja východniarska rodina. Pozrieť si ranč s koňmi a ďalšie špeciality, ktoré moje bratislavské deti nemajú možnosť vidieť. Dýchla na nich a aj na mňa história. Ako z austrálskeho seriálu...
Tabuľa PROJEKT Z FONDOV EURÓPSKEJ ÚNIEani nemusela byť. Po totálne rozbitej ceste totiž nasledovala nová asfaltka. Príjemne prostredie. V lesoch, na kopci - s výhľadom na bardejovské okolie. Deti videli koníky, psíka, prasiatko ( to vidia, keď sa pozrú aj na mňa), oslíka, kozičky a Jána Cupera. V čase našej návštevy tam bol aj bývalý poslanec hnutia za dobrou snídaní, pardón HZDS, ale veď to je jedno...
Dali sme si obed, boli sme asi dvanásti. Mladá čašníčka si začala písať na paragón naše objednávky. V rozľahlej reštaurácií sme boli sami, až potom prišli ďalší hladujúci. Po desiatich minútach sa zdal byť paragón našej čašníčky plný... Len tak pre zaujímavosť som sa spýtal, ako dlho sa čaká na jedlo. Odpoveď 20 minút ma neprekvapila. Je to tak všade....
Hotová katastrofa sa začala. Po desiatich minútach prišli nápoje. Samozrejme, nie všetky, na niektoré sa zabudlo. Nevadí, kto nemá v hlave a na paragóne, má v nohách. Čašníčke pohyb neuškodí. Po 50-tich minútach prišla misa pre dvoch.... hoci ja by som si ju dal iba ako zákusok na raňajky. Množstvo predpísané na papieri nesúhlasilo s realitou. Chudáci. Potom prišli ďalšie objednávky. Na moju dcérku sa zabudlo. Zabudlo sa aj na moju tatársku, ktorú mi priniesla čašníčka po dojedení. Mala jedno šťastie, že som to nevidel, lebo už som rozprával s vedúcou manažérkou, hoci chcel som svoju sťažnosť adresovať vedúcej. Kto ma pozná, vie, aký viem byť nepríjemný a súc bohatý slovnou zásobou a množstvom argumentov, druhému sa len ťažko dýcha preglgá. Od čašníčky žiadne ospravedlnenie. Nič. Manažérka mi ponúkla moj nápoj grátis, teda nový: "Viem, že máte dva deci vína, možme vám na účet podniku priniesť ešte jeden pohár?" Dožralo ma to, mal som tri deci.
Išiel som zaplatiť ku kase, lebo som vedel, že tam na majiteľku určite narazím. Už keď zdiaľky videla zúrivého barana, tikali jej kútiky úst. Pri pokladni stála vystrašená mladá čašníčka. To, čo nasledovalo potom, si neprajte počuť, vidieť a ani nikdy zažiť. Zlosť bola znásobená utrpením mojej dcérky. A odpoveď majiteľky?? "Prepáčte, to sa nám ešte nikdy nestalo (zo zdrojov som sa dozvedel, že sa im to stáva častejšie ako ke´ˇd si umývate zuby). Viete, tá rybka, tá objednávka nedošla do kuchyne. (jedlo mojej dcéry, tak ešte aby tak rybky chodili). Máme nový personál, tak si nenechajte kaziť deň. Nás to naozaj mrzí". Mrzieť to malo čašníčku, ktorej správanie mi pripomínalo, zle spracovaného absolventa prevýchovných kurzov.
Prdlajz makový. Rybka, vodička, tatárska, chaos, dlhé hodinové čakanie pri prázdnej reštaurácii. Nie je toho málo. Pekný interiér a exteriér a pritom katastrofálne služby. Možno Cuper ešte viac ošedivel. Určite mal milión faktických poznámok. Ja už len jednu. Ak sa do Stebnickej Huty vrátim, tak len kvoli prírode. Reštaurácii sa budem vyhýbať obrovským oblúkom.
Na východe sú dobrí ľudia, srdeční, dobroprajní. Ale aj hlúpi a neschopní sa ospravedlniť. Ale tak je to na celom Slovensku. Len ma mrzí, že sa mi to stalo v rodnom kraji.
