Láska má mnoho podôb...

Podľa mňa, každý človek vysiela do svojho okolia akési nitky, ktorími sa viaže na prostredie a na všetko to, čo v ňom žije. Moje pramienky sa obviazali okolo jednej maličkej sučky. Pri prechádzaní medzi kotercami v útulku som zrazu uvidel toho najsmiešnejšieho a zároveň najkrajšieho psa. Bol maličký, s jemnou krátkou srsťou bielej farby, iba pri ušku mal čiernu škvrnu. Díval sa na mňa spoza oplotených dverí. Len sa pozeral a na ten jeho pohľad nikdy nezabudnem. Bolo v ňom trochu dôvery, máličko trpezlivosti a nesmierna pokora. Zrejme preto som si ju nakoniec odviezol domov. V aute sme sa všetci hádali aké jej dáme meno. Keďže sme sa cez všetky naše výmysli nedostali k riešeniu, diskusia pokračovala doma. Nakoniec to všetci vzdali a tak som ju pomenoval Tina. Odvtedy sa stala súčasťou našej rodiny, ktorá sa mala onedlho rozrásť. Tinka čakala mladé. To zrejme preto sa jej bývali majiteľ rozhodol zbaviť. Keď už bola v pokročilejšom štádiu gravidity, všade kam išla ste ju mohli začuť vďaka jej fučaniu. Najprv ste počuli ako dýcha a potom šelest jej labiek na podlahe ako sa kolíše. Spávala v mojej izbe. Raz v jeden neskorý večer som počul ako hlasno dýcha. Vstal som a išiel k jej košíku, v ktorom spávala. Vedel som, že začína rodiť. Ležala a tichúčko bez zavitia, či kňučania. Porodila štyri malé šteniatka. Rýchlo som ich osušil a položil, k novopečenej mame. Tá sa celý čas na mňa pozerala a v jej očiach som videl pokoj. Ráno som zavolal celú rodinu aby sa prišli pozrieť na maličké. Dve boli úplne čierne a ďalšie dve sa podali úplne na mamu. Jedno malo čierny fliačik pri očku a druhé zase obe zadné labky zafarbené do čierna. Hneď na druhý deň som im začal hľadať domov. Nebolo to celkom ľahké, aj keď všetci hovorili aké sú zlatučké. Keď sme vyšli všetci šiesti von ľudia sa usmievali a ochkali. No keď som sa spýtal, či by jedno z nich nechceli odpovedali mi zväčša grimasou alebo stroho "NIE". Nakoniec asi po troch, štyroch týždňoch si ich zobral strýko do rodinného domu. Jedno pre seba a ostatné rozdal po rodine. Ako roky ubiehali Tinka pomali starla. Na brade a v okoli očí sa jej začali tvoriť šedé miesta. Pri našich raňajších prechádzkach nebola taka svižná no vždy ma dostalo to ako sa snažila dobehnúť okoloidúcich cyklistov. Keď zostarla natoľko, že nevládala vstať nosil som ju na rukách. Chodievali sme len na kratšie prechádzky. Vedel som, že nijaký tvor nemôže žiť naveky no nechcel som si pripustiť, že po toľkých rokoch sa mám rozlúčiť s niekym, kto pre mňa tak veľa znamená. Raz na jeseň, už neprijmala ani potravu ani vodu. Bál som sa aby sa jej niečo nestalo. Zobral som ju k veterinárovi. Ten mi iba povedal, že je už veľmi stará a trpí hlavne na nohy, a že čím bude staršia bude trpieť viac a viac. Nechcel som aby ju niečo bolelo ale nechcel som ju ani stratiť. Nakoniec som pristúpil k jedinému riešeniu. Veterinár ma ubezpečoval, že nič nebude cítiť. Zaspí a zastaví sa dýchanie. Zaplatil som za injekciu. Po tom všetkom som sa díval do jej hlbokých hnedých očí a ona do mojích modrých, zaplnených slzami. Znova som pocítil akési neviditeľné spojenie, ktoré pretrvávalo dovtedy dokým ich nezatvorila. Svet bol ako rozkvitnutý strom. Práve vtedy, keď zatvárala oči jeden kvet odpadol a ja som tým niečo stratil. Láska má mnoho podôb a mnoho mien. Tá moja sa volala Tinka.