Nádej

Ľahšie sa jej išlo večer, pretože tým unikla znechuteným pohľadom ľudí, ktorí o nej vraveli, že akosi rýchlo zabudla na svojho manžela. V ich očiach sa stala Majka takzvanou ľahkou ženou. Na kraji hory uvidela chalúpku – Petrovu chalúpku. V malej kuchyni sa svietilo. Podišla na verandu a zaklopala na dubové dvere. O pár sekúnd už vo dverách stál Peter, mocný muž, s nádhernými očami, ktoré niesli farbu letného neba. „Poď dnu, čakal som ťa“, prehovoril Peter. „Ďakujem.“ Majka vošla dnu a o chvíľku si sadala na drevenú lavicu. Peter zohrieval čaj. Spoza pece sa ozval tichý Petrov hlas: „Prišlo ti niečo od muža?“. „Nie, dlho neprichodila žiadna správa, iba vtedy, čo mi oznámili, že Juraja vyhlásili za nezvestného. Odvtedy nič, ani riadok.“ Peter podal Majke hrnček s čajom. Tá ho prijala s tichým poďakovaním a prisadol si k nej. „Musíme veriť v lepšiu budúcnosť, pretože tam sa skrývajú naše priania. Teraz všetko zanikne, minulosť sa zmieša s prítomnosťou a dá za vznik niečomu krajšiemu. Láske, a v láske šťastiu.“ „ Ach Peter, ty to všetko vidíš moc rozprávkovo. Veď, len tí ľudia, každý deň, keď vyjdem na ulicu. Tie posmešky, samé ohováračky a klamstvá. Oni ma lámu, lámu na kúsky.“ „Tma ničí a slová zabíjajú“, pokojne povedal Peter. „Ako je možné, že takých ľudí, ako si ty je na zemi tak málo?“ „Hm, my sme ako slzy, ktoré stekajú po svete a zmývajú z neho tú povrchnú masku, ktorú mu nasadilo ľudstvo. My ukazujeme jeho pravú tvár a preto si ľudia pred tým zatvárajú oči. Mnohí nevidia. My im nepomôžeme. Pozerajme sa preto miesto nich.“ Po týchto slovách Majke zvlhli oči a začala plakať. A jej slzy padali niekam do nenávratna, kdesi do hĺbky duše, aby neskôr zaliali jej srdce v obrovskom oceáne plnom potopených snov, podobajúc sa vrakom ležiacich na dne.„Je neskoro, už pôjdem. Zajtra ma čaká veľa roboty. Ďakujem, ty si môj anjel, ktorý mi tu spadol z neba.“ „Zbohom a dávaj si pozor“, odvetil Peter. „Neboj sa.“ Potom mu venovala krátky úsmev a zmizla v nepreniknuteľnej tme. Na druhý deň sa Peter vybral do práce. Bol drevorubačom v blízkej hore. Spolu so svojimi kamarátmi pílili vysoké jedle a potom ich ťahali pomocou koní k blízkej rieke, po ktorej odplávali do papierne, ležiacej na okraji mesta. Práca to bola namáhavá a nebezpečná. Často pracovali skoro do noci. No tentoraz Peter odišiel skôr. Kráčal pomaly cestičkou vyšliapanou medzi vysokými borovicami. Slnečná púť sa chýlila ku koncu. Na oblohe sa hrala červená s modrou, zafarbujúc mraky. Vyzerali vtedy ako nadýchané obláčiky cukrovej vaty. Na kraji lesa sa cestička zbiehala k potoku. Bokom od dediny stála vo vode Majka a prala biele plachty. Peter sa pri nej zastavil a riekol jej: „Zajtra po obede sa s tebou musím porozprávať. Príď, prosím!“ Vtedy mu Majka pozrela do očí a odvetila: „Nemohla by som radšej prísť večer, tak ako vždy?“ „Musíš s tým bojovať. Keď sa skryješ, nič tým nevyriešiš, len to bremeno potiahneš so sebou ďalej. Človek predsa nemôže súhlasiť s tým, že sa bude plaziť, ak cíti, že môže lietať.“ „Ale na tebe neleží tá ťarcha ľudských pohľadov, v ktorých je toľko opovrhnutia.“ „Každý nesie svoj kríž sám, no niekedy ho môžu vláčiť aj dvaja. Na krídla lásky zložia svoj náklad, tá im ho prenesie životom.“ „Tak teda dobre. Zajtra poobede prídem.“ „Budem ťa čakať, niečo ti musím totiž povedať.“ Keď sa Petrove kroky vzďaľovali od potôčika, obzrel sa ešte za seba. Vtedy sa ich pohľady stretli a rozlúčili sa v nemom pohľade, naplnenom poslednými lúčmi zapadajúceho slnka.Nad dedinou viseli ťažké mračná. Ľudia sa ponáhľali na polia, aby rýchlo zhrabali seno, pretože by ho mohol odniesť silný vietor, či zmáčať veľký lejak. Na poludnie sa zotmelo. Pripomínalo to skôr deň chýliaci sa ku koncu. Majka vybehla na dvor a začala zbierať prádlo. Keď oblohu preťal prvý blesk, bielizeň už ležala pri peci v prútenom koši. Zvony práve obíjali tri hodiny popoludní, cez plecia si prehodila šatku a vybrala sa za Petrom. Kráčala pomaličky. Úzkym chodníčkom, čo smeroval od jej chalupy, prešla na hradskú, ktorá sa zvažovala do dediny. Cesta jej netrvala veľmi dlho. Keď vyšla spoza zákruty, uvidela pri kostole ľudí, čo odchádzali po modlitbách domov. V okamihu, keď Majka prechádzala okolo Božieho chrámu, dav ju obkolesil. Všetci akoby boli opantaný neviditeľným závojom pomsty. Každý chcel vyliať zo seba všetko, čo ho dusilo, čo mu nedalo spávať. A vtedy preťala ovzdušie, ako blesk oblohu prvá nadávka. Za ňou nasledovala ďalšia a ďalšia. Ľudia zomknutí do svorky psov nezostali, len pri nadávkach. V ten deň zlé slová zatienili oblohu. No zrazu z davu vyletel kameň. Majka sa skrčila, ale bolo už neskoro. Kameň ju trafil do hlavy. Cítila, ako padá kamsi do bezodnej priepasti, v ktorej myšlienky sa zmenili na spomienky a zhoreli v neviditeľnom plameni meniac sa na popol. Ten potom rozfúkal dych smrti do každého človeka. V kostole Peter začul rozruch, čo sa dial na ulici. Vybehol von a uvidel Majku, ako leží na ceste. Z vlasov jej stekala tenkým prúdom krv. Pomaličky sa zohol a kľakol si k nej. Zobral jej bezvládne telo do náručia. „Majka, ty nemôžeš umrieť, svet ťa potrebuje, ja ťa potrebujem!“ Z kútikov pier jej vytekala krv. Nadýchla sa a riekla: „O mňa stoja len ľudia, čo nedokážu vykričať svoju bezmocnosť. Ja zostanem v nich a budem ovievať ich duše spálenou túžbou po živote.“ „Ty nesmieš umrieť, nie nemôžeš!“ Potom sa rozhliadol okolo seba a zakričal: „Doktora, zavolajte niekto doktora!“ No jeho hlas sa stratil po údolí ako ľudia, vedomí si svojho hriechu. Nemohli zniesť nevinnosť iných a tak sa rozpŕchli do všetkých svetových strán. Majka chytila svojou rukou Petrove líce a pohladila ho. „Svet bude patriť tomu, kto mu poskytne viac nádeje a ty si mi ju dal. Áno, vlial si mi ju do mojej dotrhanej duše. Bola som zlomená, vo vnútri a ty si mi zacelil rany. Raz ti zem padne k nohám a bude pri nich kľačať, tak ako teraz ty pri mne a poprosí ťa, aby si jej zložil masku a osvietil ho svojim srdcom.“ Potom sa Majkina ruka zošuchla po jeho tvári a klesla na zem. A Peter zostal sám so svojim trápením. Ovievaný studeným vetrom vejúcim z jeho srdca.