Sever proti juhu

Písal sa rok 1945. Kórea bola pod vládou Japonska, ktorému vypovedalo vojnu Rusko. Bolo jasné, že jedného dňa musí Japonsko kapitulovať. ZSSR využilo príležitosť a začalo prenikať do Kórey. Na túto situáciu zareagovalo USA a navrhlo sovietom podeliť si Kórejský polostrov. Hranicou sa stala povestná 38. rovnobežka. O tri roky nato, za pomoci USA sa v južnej časti polostrova konali voľby. Táto udalosť dala základ Kórejskej republike. Reakciou na voľby juhu boli voľby, uskutočnené o desať dní na severe. Tu vznikla KĽDR, čiže Kórejská ľudovodemokratická republika orientovaná na socialistické Rusko. Vodca KĽDR, Kim Ir-sen túžil po spojení juhu a severu. Spolu so sovietskými poradcami zosnoval zámienku na útok. Bola to nacistická zámienka. Napadnutého pomenovali za útočiaceho. Severokórejskí vojaci napadli juh. Kórejská republika nebola pripravená na ozbrojený konflikt. Na pomoc jej prišli USA a Organizácia spojených národov. Po bojoch trvajúcich tri roky bol nakoniec podpísaný mier. Stanovila sa taktiež demilitarizovaná zóna, ktorá je najstráženejšou hranicou na svete. Po rozdelení Kórejského polostrova, sa juh vyvíjal demokratickým smerom. Hlavou štátu je prezident volený vo všeobecných voľbách a parlament ako súčasť demokratického systému. V krajine vládne trhová ekonomika. V hlavnom meste Soule nájdete obchody svetoznámych značiek a sídla mnohých zahraničných firiem. Existuje tu medziiným i sloboda podnikania, ktorú garantuje ústava. Názvy ulíc sú v kórejčine ale i v latinke. Kórejčania majú iné zvyky než Európania. Vyznávajú konfuciánstvo a základom spoločnosti je rodina. Medzi najzaujímavejšie sviatky patria Budhove narodeniny, počas ktorých sa po celej krajine konajú lampiónové sprievody. Zaujímavý je tiež Deň vďakyvzdania, kedy sa Kórejčania vracajú do svojho rodiska. Tu na hroboch svojich predkov im vzdávajú úctu a večer celá rodina oslavuje. Prebratým sviatkom južnej Kórey sa stali Vianoce, počas ktorých si ľudia medzi sebou vymieňajú darčeky. Medzi klenoty kórejskej prírody patrí východnpé pobrežie, pláže Kundok a Yonghwa a národný park Soraksan. Zážitkom sú i návštevy budhistických kláštorov. Sever, naopak prijal cestu totality. Vedúcu úlohu vo vláde prevzala Kórejská robotnícka strana na čele s Kim Čong-ilom. Sloboda náboženstva je garantovaná ústavou no prakticky neexistuje. Hospodárstvo je úplne znárodnené. V hlavnom meste Pchjong-jangu však môžeme stretnúť pouličných predavačov kukurice, cigariet, či sladkostí. Novinárka z istého časopisu, Nora Stříbrná pri svojej návšteve KĽDR opisuje:„Severokórejčania veria ideologickej myšlienke rovnoprávnosti komunizmu. Nikto nemá právo na slobodu. Nepoznajú tu mobilné telefóny ani internet, nepoznajú náš svet. Nemajú obchody ani supermarkety. Nemôžu cestovať. Nesmú hovoriť s cudzincami. Nesmú sa sťažovať. Nepoznajú slobodu slova. Žijú vo svete zamknutom za oceľovými dverami, do ktorého môže nazrieť len málokto“. Z rozhlasu sa ozývajú prokomunistické piesne, z bilbordov na vás hľadí tvár Kim Čong-Ila. Severokórejčania sa musia pred sochami svojho vodcu klaňať, čím mu prejavujú úctu. Nosia akési odznaky na počesť vodcov alebo národnej vlajky. Zaujímavosťou je, že Severokórejčania dostávajú mesačný prídel potravín a ročný prídel oblečenia. Prídel potravín však nepostačuje. Dôsledkom toho v 90. rokoch 20. storočia umrelo na hladomor milión ľudí. Paradoxom ostáva majetok Kim Čong-Ila, ktorý je pritom nespočítateľný. On sám sa dáva oslovovať „Slnko 21. storočia“ a vlastní napríklad aj osobné kino, kde má 25 000 filmov z celého sveta. Svoj národ nechá živoriť, či zomrieť od hladu. Veď lepšie je investovať peniaze do výroby jadrových zbraní, vďaka ktorým sa diktátor a celý systém udrží pri moci.foto: http://blog.case.edu/james.chang/2006/10/13/korea_electricity_grid.jpg