Zaujímavosťou je, že na našej planéte nenájdete dve rovnaké bytosti. Preto asi tak veľmi bolí, keď zrazu niekoho postrádame. Jedinečnosť s akou sa dotyčná osoba vryla do našej pamäti, nemôže prekonať ani samotná smrť. Konkrétnosť, no podľa mňa duchovná podstata človeka prežíva v ľuďoch, ktorí s ním prišli do kontaktu. Príkladom môžu byť umelci, spisovatelia, či obyčajný "smrteľníci", ktorí sú našimi skrytími hrdinmi. Veď hrdinstvo človeka nemusí byť vystavované na očiach verejnosti. Stačí, že o ňom vie záchranca a zachránení. Spomienky. Priatelia, s ktorými sa radi pohrávame. Najmä vtedy ,keď sme sami. Človek je ako nekonečné more, ktoré v sebe ukrýva príliš veľa tajomstiev. Niektoré sú prifarbené fantáziou, iné ofúknuté realitou. Jedni bolia, druhé hrejú tam kdesi vľavo. Najsmutnejšie na tom všetkom podľa mňa je to, že každú, každučkú sekundu už nemôžme vrátiť nazad. Pomali starneme, meníme sa a dívame na to ako všetci tí, ktorích sme poznali odchádzajú. Otázkou je kam? Kresťania veria, že do neba, kde na nich čaká posmrtný život. Brahmani sa vracajú naspäť, aby svoj život prežili znova. Podľa ich náboženstva, trpia za to, ako žili v minulom živote. Tento neustáli kolobeh sa volá reinkarnácia, na ktorej konci je tzv. "nirvána". Veríme v rôzne veci a v rôzne náboženstvá. A keď viera oslabne, dúfame v nádej. Robíme si z nej cestu, po ktorej môžeme kráčať. Cestu, na ktorej nespadneme, a ktorá nás zavedie preč. Niekedy sa nám zdá, že len bežíme a bežíme. No nevieme kam. No vieme, že keď sa tam dostaneme. Oslobodí nás od bolesti a od trpkej príchuti života. Musíme len veriť a dúfať... Tak ako veta, na ktorej konci sú tri bodky, aj život potrebuje akýsi mostík, akési tri bodky, ktoré ho dovedú do večnosti. ...
