Vrah

Vždy, keď kráčam ulicou domov a vidím, že z kedysi pekného sídliska zostali ruiny. Často si kladiem otázku takto je to len u nás alebo aj inde na Slovensku? Všade sa stavia. No budujú sa krčmi a bary. Keď počujem slová "veď slovák si na chľast peniaze vždy nájde" je to, akoby do mňa niekto kopol. No niečo pravdy na tom bude. Keď som pracoval v krčme videl som dosť takých kalných pohľadov a slabostí klesajúcich pod ťažkým krížom. Myslím, že človeka nenechá chladným to, ak si pred ním zákazník kľakne a začne ho na kolenách prosiť o poldeci. Keď vidí trosku plávajúcu na hladine liehu, ktorá kráča bez topánok k baru a pýta si: "jedno pivo." Takýchto jedincov je na celom svete omnoho viac a podniky, ktoré propagujú predaj takéhoto druhu tovaru a stavajú svoju povesť a svoj biznis na nešťastí a smrti iných, by sa mali zamyslieť, koľko životov stratilo zmysel. Každý deň vidím v správach ako niekto zabil seba alebo niekoho iného pri dopravnej nehode, keď viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu. Viem, že všetci nie sú takí. Ale akí potom sú? Sú svedkami, ktorí vidia ulice zapratané bezdomovcami, ktorí prosia, žobrú o peniaze a potom...víno z krabice a uprostred ulice nemí boj o to, čo sa volá dôstojnosť. Tíško sediaci, akoby sa hanbili za to, že hľadajú pravdu vo víne, len otázkou je, či ju tam nájdu. Pravda sa však ukrýva niekde mimo. Niekde, kde sa nedotackajú, kde sa nedoplazia. Je oveľa vyššie, oveľa ďalej. Nachádza sa totiž, v každom z nás. No niekomu nestačí ani celý život aby ju spoznal. Preto sa treba občas pozrieť životu do tváre a uvidieť to, čo v nej má napísané každý z nás.