Aby som mohol ďalej rozvíjať svoju úvahu, je potrebné si opäť vymedziť hranice a pojmy. Ak pravdu zadefinujeme ako zhodu myslenia a bytia, stáva sa tým pravda nami, v zmysle určitého prejavu osobnosti, charakteru a nadobudnutých skúsenosti empirickým (rozumovým) poznaním. To znamená, že každý prejav nášho myslenia a bytia, by mal byť nie len pravdivý, ale aj pravdou. Ale čo keď môj sused, ktorý je farboslepý, vidí na semafóre namiesto zelenej sivú? Kto má z nás dvoch pravdu? Veď aj ja, aj on, tvrdíme na podstave nášho myslenia a bytia pravdu.
Druhou časťou výroku je hriech. Ako sme to v predchádzajúcej úvahe uviedli, ide o akt, ktorým sa narúšajú náboženské príkazy alebo zákazy, alebo činnosť v rozpore s morálnymi normami zavedenými v danej spoločnosti. Pre úplnosť definície hriechu, musia byť splnené ešte určité podmienky. Slobodné rozhodnutie, vedomie o hriechu, ako aj vedomosť veci, v ktorej vstupujeme do skutočnosti hriechu. Z toho vyplýva, že žena hrešila, keď ohovárala, aj napriek tomu, že hovorila pravdu. Čiže výrok „pravda nie je hriech", by bol opäť nepravdivý. Avšak, do akej miery bolo jej myslenie stotožnené s bytím? Bola jej pravda pravdou zhodnou s predloženou definíciou?
V tejto časti by som však chcel predstaviť možnosť, kedy by daný výrok platil. Vychádzajúc z predpokladu, že pravda je zhoda myslenia a vedomia, prejavuje sa navonok ako súhlas týchto dvoch. Či už pravdu vyjadríme verbálne, alebo neverbálne, je stále slobodným rozhodnutím. Práve sloboda je tým, čím sa dobrovoľne, skrze zhodu myslenia a bytia prejaví pravda navonok. Preto zhodným prvkom nebude pravda sama o sebe, ako sme ju definovali, keďže je ťažké určiť kto má a kto nemá pravdu. ale sloboda, skrze ktorú sa pravda prejavuje. Sloboda je zakorenená ako v rozume (myslení), tak aj bytí, konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak sám od seba konať vedomé skutky. Aj keď farboslepý vidí sivú na semafóre, neznamená to, že ju aj za sivú prijíma, ak na základe skúseností, zhody myslenia a bytia vie, že je tam zelená, aj keď ju nevidí. Tým by sme mohli vyjadriť fakt, že to by bola v jeho prípade nepravda - klamstvo, ak by vo svojom myslení a bytí si bol vedomí, že na semafóre je zelaná a povedal sivá. Ku klamstvu sa ale vrátim v treťom a poslednom pokračovaní mojej reflexie.
Ak platí, že „pravda nie je hriech", malo by platiť aj „hriech nie je pravdou". Hriech sme definovali ako činnosť v rozpore s morálnymi normami zavedenými v danej spoločnosti. Aj keď sa hriech prejavuje slobodnou vôľou, nie je podmienka, že ním nie je, ak nekonáme slobodne. No v každom prípade porušuje, prípadne narušuje slobodu niekoho iného, čím môže spôsobiť, že naše myslenie a bytie sú v rozpore. Keďže hriech je narušením našej slobody - vyjadrenia pravdy, ktorá sa prejavuje v zhode myslenia a bytia, nemôže byť pravdou v kategóriách, ktoré sme si vymedzili. Uvediem jednoduchý príklad: V štáte, ktorý ma nie len etický, ale aj morálny kódex platí, že vražda je priestupok (v náboženskej rovine by to bol hriech). Ak dôjde k vražde, pri ktorej narušíme slobodu, myslenie a bytie druhého, nemôže byť definovaná ako pravda pre toho, proti ktorému tento skutok bol vykonaný. To ale tiež neznamená, že pre konajúceho tou pravdou nie je. Pravda však podľa naších predpokladov je zhoda myslenia a bytia, čo v tomto prípade vyslovene neplatí. Z toho teda vyplýva, že ak hrešíme - robíme nejaký priestupok, aj keď to je pre nás pravda (zhoda myslenia a bytia), táto pravda nie je všeobecne prijateľnou normou, keďže narušuje slobodu niekoho iného, ktorého pravda je úplne iná. Platí teda, že „hriech nie je pravdou", ako aj „pravda nie je hriech".
To, či platí, alebo neplatí daný výrok, je predovšetkým na nás samých a na našej slobode. Zo životných skúsenosti je to pre nás overiteľný fakt, buď kladný alebo záporný. Predstavil som len jednu z mnoha možností, ktoré by sa dali aplikovať na potvrdenie výroku. Aby som došiel k úplnosti môjho cieľa, ktorý som si stanovil, zostane už len predstavenie vzťahu pravda a klamstvo, záverečné zhodnotenie prvého výroku známeho súčasného autora. Pokúsim sa zamerať na otázky: „Pravdu alebo klamstvo chceš počuť? Chceme si niekoho udržať za každú cenu, aj keď zaprieme samého seba?"
