Vždy ma fascinovala ľudská psychika. Uvažovala som, ako je možné, že niekomu jedného krásneho dňa prepne v hlave.
Mala som jednu kolegyňu - medičku. Chodievala k nám do firmy nahadzovať nejaké dáta a tak si privyrábala. Raz som neuvážene vyhlásila, že to musí byť veľmi zaujímavé, byť na psychiatrii a vyšetrovať pacientov. Kolegyňa vo mne vypozorovala istý potenciál a obrátila sa na mňa s nevšednou prosbou: či by som ju mohla jeden deň zastúpiť v škole. Ona sama potrebovala súrne vycestovať do zahraničia, a tak by jej moja služba veľmi pomohla. Budú celý deň vo fakultnej nemocnici na oddelení. Vraj nemusím nič, len sa zahlásim pod jej menom a odsedím to tam.
Súhlasila som. Čiastočne preto, že neviem povedať nie a sčasti, lebo som bola naozaj zvedavá.
Ten deň bol pre mňa skutočne veľmi zaujímavý. Na vrátnici som sa presne podľa jej inštrukcií zaevidovala pod jej menom, a keďže som mala na sebe požičaný biely plášť, nikto nemal podozrenie, že som votrelec.
Prvá časť bola teoretická. Doktor psychiatrie prednášal skupinke asi šiestich medikov – piatakov. Z prednášky si nič nepamätám, pretože som celý čas sedela so sklopenými očami a tvárila sa, že si píšem poznámky. Keď sa spýtal kontrolnú otázku, čo sa deje s človekom, keď spí, všetci skúsení medici odpovedali, že mu klesne tlak. Ja som so zabodnutými očami do papiera iba súhlasne prikyvovala hlavou v snahe neurobiť kolegyni hanbu. Napadli mi rôzne veci, čo by sa mohlo počas spánku s človekom diať, ale asi by to nebolo to, čo by ste chceli od budúceho lekára počuť.
Teoretickú časť som prežila. Zábava však nastala v momente, keď nás presunuli na oddelenie, vraj vyšetrovať pacienta. Na chodbe sa mi prihovoril neznámou rečou akýsi cudzinec, ktorého našli túlať sa v meste. Nikto nepoznal jeho totožnosť a ani nevedel, akým jazykom rozpráva. A teraz tu stál asi desať centimetrov odo mňa, uprene mi hľadel do očí a snažil sa pokecať so mnou. Zdrhla som.
Náš sprievod sa vzdialil na oddelenie, kde nás doktorka nechala samých za zavretými dverami zvonka (na psychiatrii nemajú kľučky, aby odtiaľ nik neodišiel). Boli sme rozdelení na skupinky po troch a každý z nás mal vyšetriť vybraného pacienta. My sme dostali jednu staršiu pani, ktorá sedela na stoličke a vyzerala neškodne. Mierne ma však znepokojoval obor chodiaci sem a tam, ku dverám a naspät. Celý sa triasol a fučal, no a odrazu náhle zmenil smer pohybu. Tentokrát smerom od dverí ku mne. Vždy, keď sa jeho mäsitý chrbát odo mňa vzďaľoval, vydýchla som si, že ma ničím neovalil. Medzitým dvaja praví medici kládli pacientke otázky. Zisťovali, či je orientovaná v čase a priestore. Pritom stále nechápavo pozerali na mňa, prečo nerobím poznámky. Netušila som, že nevedia, že nie som ich človek.
Po rozhovore s dezorientovanou paňou, ktorý trval celú večnoť, po nás konečne prišla lekárka. Nemohla som sa dočkať, kedy nás vyvedie z oddelenia preč.
Záverom sa vypisovala pacientova anamnéza. Keby to bolo na mne, pani by som pustila domov. Nevidela som na nej nič divného. V papieroch však mala zapísané, že sa často stráca na ulici a doma má neporiadok. Až ma zamrazilo. Veď to sa stáva aj mne! To tak málo stačí na to, aby vás zavreli do blázinca?
Medici zhodnotili, že pani má poruchu „vyšších citov.“ Doteraz som celkom nepochopila, o čo presne šlo, len viem, že to malo súvis s jej neupraveným zovňajškom.
Na ulicu som vyšla v stave totálnej úľavy. Vonku svietilo slnko a ja som uvažovala, ktorým smerom sa mám vydať. Len aby som sa nestratila. Rozhodla som sa, že doma povysávam a všetko poupratujem. Ako som prechádzala okolo obchodov s výkladmi, v odraze som zbadala drobnú tmavovlasú ženu. Nenápadne som skontrolovala svoj mejkap a účes. Snáď je to v poriadku.
