Nie, ja nebudem zverejňovať svoje súkromie. Radšej napíšem nejaký román pre ženy, ktorý bude mať hlavu a pätu (áno skeptici, aj literatúra pre ženy môže mať svoju štruktúru a môže mať dokonca aj pointu). Moje rukopisy som svedomito zasielala všetkým možným vydavateľom a bola som natoľko otravná, že mi tie výplody chorého mozgu začali vydávať. Teraz s potešením chodím okolo kníhkupectiev a obdivujem svoje knižky uložené na kôpke medzi novinkami. Beletria je oveľa anonymnejšia ako blog, nikdy v nej nie je jednoznačné, kedy píšete o sebe a kedy si vymýšľate. Pri blogu je to presne naopak, všetci hneď pochopia, že sa sťažujete, vyplakávate alebo mudrujete. Ale nie o tom som chcela.
Idem sa pochváliť. Tak som to predsa dala, vážení. Áno, tá nekvalifikovaná matka dvoch detí, čo vyštudovala akúsi zbytočnú pavedu s názvom politológia, si predsa nakoniec prácu našla. Nebudem zverejňovať detaily, aspoň zatiaľ nie, veď čo keby ma vyhodili a ja budem zase tam, kde som bola. Môjmu novému zamestnávateľovi som nesmierne vďačná a budem ho chváliť, kade len budem chodiť, ale až po skúšobnej dobe. Pevne verím, že aj po nej si budem naďalej môcť uvádzať, že som zamestnaná.
Aký je to krásny pocit, môcť sa ráno zobudiť a odviezť sa MHD na svoje pracovisko. Samozrejme, nie len tak, naľahko, s kabelkou pod pazuchou. Treba so sebou vziať aj dve deti a vyložiť ich v škôlke, presnejšie v dvoch škôlkach, vzdialených od seba tridsať minút pešo. Bude to veľká zábava, bez auta. Mnohí mi tu teraz zase začnete vypisovať, čo som za rozmaznanú paničku, veď aj ostatné matky chodia autobusom. Celé upotené tlačia pred sebou stokilový kočiar a za ruku ešte ťahajú ďalšieho vzdorujúceho potomka. Chvalabohu, že tie autobusy už aspoň upravili, aby sa do nich ľahšie nastupovalo, stačí už len vymeniť obrubníky pri deväťdesiatich percentách bratislavských chodníkov. Deti a dôchodcovia by tak pri vystupovaní vypadávali rovno na chodník a nie do tej polmetrovej medzery, ktorá vznikne medzi vozovkou a chodníkom, keď vodič autobusu na zastávke zle zaparkuje.
Na MHD si zvykám, všetko chce svoj čas. Už mi dokonca ani deti v panike pri nastupovaní a vystupovaní zúfalo nekričia: „Mamička, počkaj, nenechávaj ma tu!“ Snažím sa im vysvetliť, že sa nič hrozné nedeje, ujo šofér sa iba ponáhľa, preto často nestihnú ani vyliezť na sedadlo a on vystrelí zo zastávky ako guľový blesk. Niekedy si pri tom moje princezničky obúchajú svoje malé hlavičky, no zatiaľ to zvládame. Veď ako sa hovorí, dá sa zvyknúť na všetko, aj na šibenicu. Môj exmanžel mi neraz škodoradostne šplechne do tváre: „Načo ti je auto? Všetky ženy chodia emhádéčkou.“ Po rozvode mi nemilosrdne odobral svoje ojazdené vozidlo, v ktorom som okrem svojho zadku vyvážala aj zadky našich spoločných dcér. Logicky mi okrem toho mi odstrihol prístup k svojmu účtu, veď nebude naďalej živiť cudziu ženu. Miesto v jeho srdci zaujala cnostná dvadsaťtriročná osôbka (týmto ju pozdravujem), ktorá sa zatiaľ nestihla prejaviť a nezaťažuje jeho peňaženku v takej miere ako bývalá manželka. Ale veď je to jednoduché, s tým mohol počítať. Do starého BMW sú súčiastky drahšie ako do novej Fábie.
Byť rozvedenou ženou v súčasnej dobe nie je žiadna sranda. Najmä keď vám bývalý ani poriadne alimenty neplatí, pretože ste mu blahosklonne povolili striedavú starostlivosť na deti a vy môžete byť vlastne šťastná, že vás konečne niekde zamestnali. Modlím sa, aby mi po skúšobnej dobe schválili nejakú hypotéku, pretože ani na majetkovom vyrovnaní sa s mojím exmanželom ľahko nedohodneme. On tvrdí, že som nenažraná materialistka a ja, že je bezcharakterný žgrloš. Mám, čo som chcela. Keby som nemala také mega ego, mohla som sa tváriť, že o žiadnej milenke netuším a nažívať si v šťastnom trojuholníku. Ale ja nie, musím stále pichať do osieho hniezda a potom dobreže na ulici neskončím. Niekedy je veru lepšie tváriť sa, že o ničom neviete a žiť si svoj život síce v hranej nevedomosti, zato však s kľúčmi od auta v hrsti a kreditnou kartou v kabelke. Ja som však asi iná a nedokážem to.
Čaká ma ešte dlhá cesta. My, ženy, sme však silné a ja verím, že všetko zvládnem. Už mi len ostáva vymyslieť, kto bude vyberať deti zo škôlky. Pri pracovnom pohovore som sa totiž neodvážila spomenúť, že by som potrebovala odchádzať domov o niečo skôr.
