Slnko, seno....moje mesto...

Mám rada svoje mesto, no aj tak pomaly ale iste získavam pocit, že ostanem jediná s týmto pocitom... Nehovorím, veď aj v iných mestách sa dejú také veci, možno je kruté keď poviem, že v podstate už normálnych veci, ktoré sú na dennom poriadku...ako sú vraždy, samovraždy a iné „nehody“... Avšak, v takom meste , kde vám líšky dávajú dobrú noc...sa to asi považuje za nezvyčajné alebo snáď aj veľkolepé.. vo veľkých mestách sa vraždí takmer deň čo deň.. no keď sa tragédia stane u nás...je to „celoštátna vec“. Sme v novinách, televízii, v každých správach.... Uvažujem, či sú tie naše vraždy a podobné nehody niečím výnimočné či originálne...ale dosť už morbídnosti.. Prenesme sa do príbehov začínajúcich sa dielom s názvom Slnko, seno, jahody.. Skupina žien, ktoré sa zvolávali píšťalkou u nás síce nefunguje, alebo o jej činnosti aspoň neviem.no my Krtíšania, máme akési vycibrené „ňufáčiky“ na všelijaké nove veci.. čo sa tu dejú.. Klebety sa šíria rýchlosťou svetla.. a to nie sme až také malé mesto... Tu u nás... sa o sebe každý dozvie to, čo o sebe doposiaľ nevedel.. preto vás srdečne pozývam na seba poznávací pobyt.. Som presvedčená, že klebety boli.. sú aj vždy budú... všade...či chceme či nie... Obávam sa však toho, že moje mesto ostane v povedomí ľudu ako „tam, kde otec vyvraždil svoju rodinu“ alebo „tam, kde mladý chlapec vypadol z okna“ a božeuchovaj ak by to bolo „ tam, kde sa opitý rybár utopil v jazere“...Už ak by bola naša „reklama“ založená na takýchto vetách...nech sú aspoň pozitívne (paradox, že takýchto pozitívnych ma napadá o dosť menej..) ...Mám rada svoje mesto...