Zuzana Hegedusova
Videá, ktoré otriasajú svetom
-a tiež naším myslením..
20 ročná, pojašená s vlastným názorom takmer na všetko, ale hlavne..dobrá priateľka:o) Zoznam autorových rubrík: Moje lásky, Súkromné, Okolo mňa
a pravdepodobne je to druhé súčasťou prvého.
Padať som sa naučila už keď som bola malá. Vždy tak, aby som si čo najmenej ublížila. Tak prečo teraz tie pády tak bolia?
pomaly slepnem, lebo až keď niečo stratím, zistím aké to bolo doležité..
Je mi jedno aká budem, je mi jedno, že krásne baby majú všetko.. je mi jedno, že majú chalanov, ktorí sú fajn, je mi jedno, že dosiahnu to, čo si zaumienia, je mi jedno že preto ako vyzerajú sú uprednostňované...Už mi je to naozaj jedno
Dnes som si tak listovala v jednom časopise a ako inak ma zaujal článok o tom, čo je krása a čo už sa považuje za extrém...
Keď je človek zaľúbený, robí mnoho nezmyselných veci.. samozrejme, záleží od vekovej kategórie v ktorej sa “trápi“, od prostredia v ktorom sa nachádza a v neposlednom rade od povahy vyhliadnutého objektu túžby :)
..to trápi mňa...pesnička od Desmodu ...a slová, ktoré chce určíte každý z nás počuť...
Je len jedno nebo? A prečo je tých zlých vecí tak veľa Nebo je krásne a je len jedno... Ale ja som v siedmom nebi.. Mám niekoho, kto ma ľúbi Mám niekoho, kto povie, že mu na mne záleží
Nenávidím bezmocnosť...Nenávidím pocit... nenávidím vedomie, že nič nezmôžem... Človek si mysli, že čím bude starší, tým viac právomoci mu náleží a viac zmôže v každej situácii...omyl...
A to doslova.. 15-ročné dievča tehotné?? Tak toto je už aj na mňa priveľa.. Ale prečo? Veď sa s tým už každý deň stretávame v rómskej komunite.. Teraz sa ma to však akosi dotklo..
Nenávidím dni, ktoré sú také zlé, že poobede jednoducho zaspím.. Potom ma totiž caka “dlouhá noc“ keď nemôžem zaspať. Aj včerajšok bol taký.. Pozerám na hodiny.. bolo už pol druhej.. vonku tma, chladno...a ja premýšľam čo idem robiť.. Idem na internet? A čo tam? ..nejdem... kazeta išla už 6 krát odznova...stále bola dobrá.. akurát som už vedela poradie pesničiek...
Ale takáto? Napadlo ma pri pohľade na jednu kamošku, ktorá sa už dávnejšie presťahovala do iného mesta. Veľmi sa zmenila. A ja som si začala vyčítať, že za to možno môžem ja...
Tak ako každý večer, tak aj dnes som si sadla a uvelebila som sa pred televíziou...informovať sa čo sa deje u nás i vo svete. Správy ako každé iné...pre mňa „len“ správa o vražde v našom meste...pre tých, čo v „mojom“ meste nebývajú však len utvrdenie v tom, že Veľký Krtíš sa stáva akousi kolískou vrahov, vrážd a podobných úchyliek...
Som taká povrchná, žiarlivá či čo je to so mnou? Kládla som si v hlave dookola túto otázku cestou z obchodu domov...
Rozchod je občas taký nenormálny ako pokusy dvoch chlapikov v rozprávke A je to! Vždy bolí keď niekto odchádza... Vždy bolí keď sa s niekým musíš lúčiť.. Dokáže byť človek smutný aj za niekým koho pozná len cez písmená a po hlase? Písali sme si už dlhšie.. mala som ho rada...bol mi neskutočne dobrým priateľom... Je ťažké nájsť niekoho takého.. Potom sa však začal starať o budúcnosť... a ja som vycítila, že už to nebude také...
stojím na útese.. hľadím dolu... stratiť sa v hmle a ostať v spomienkach? v chabých spomienkach tých, čo ma vraj poznali? alebo ostať a dívať sa na hmlu, ktorá nás mohla vykúpiť? a čo ak nie...veď to šero na dne priepasti nie je vždy vykúpením...hmla neznamená vždy len pokoj...