V sobotu ráno pred bránou Bratislavského hradu parkovalo viacero autobusov. Z Rumunska, Maďarska, Rakúska, Slovinska. Nádvorie bolo plné cudzincov. Tešili sa z vianočných trhov, tradičných remesiel, rozprávali sa so sokoliarmi a fotili sa s ich sovami.
Expozície Slovenského národného múzea vnútri hradu boli prázdne. Pani, ktorá mi kontrolovala vstupenku (zľavu pre seniorov majú až od sedemdesiat!), mi na moju otázku odpovedala, že predmetná výstava nie je priamo v hradnej budove, ale v jeho prístavbe a SNM o nej ani pôvodne nevedelo.
Po chvíli som našiel a vstúpil. Všetky vystavované diela sa nachádzajú v jednej veľkej sále, ktorej v ten deň vládla jedna menšia dáma. Stála za stolíkom s knihou s poznámkami návštevníkov, preto ju budem ďalej spomínať ako „pani za pultom“. Hneď, ako ma uvidela, dala mi výklad. Hovorila o tom, že kunsthistorici výstavu nie úplne spravodlivo rozniesli v zuboch. O tom, ako niekto na obraz pani ministerky umiestnil židovský symbol, ktorý ako sa neskôr ukázalo, bol v skutočnosti satanistický. Preto obraz premiestnila tak, aby ho mala pred sebou. Musí chrániť jeho autorku, lebo chráni všetkých, ktorým ubližujú. Pani za pultom sa mi tiež posťažovala, že ju obvinili z rozširovania antisemitských materiálov na výstave. Vysvetľovala, že nie je antisemita, spomínala svojich židovských priateľov. Potom zabočila inde. Ako komunálna politička bojovala proti jednému z predstaviteľov nežnej revolúcie, ktorého otec bol americký agent. Podala tiež trestné oznámenie na pána, ktorý je otcom jednej dámy, ktorá je v súčasnosti opozičnou poslankyňou. Posledné, čo si pamätám, je to, že pani za pultom je jedinou ženou z Československa, ktorá od Fidela Castra dostala ocenenie za rozvoj priateľstva medzi národmi. Mená (okrem Fidela) radšej nespomínam.
Elegantný pán zhruba v mojom veku (dôchodca – začiatočník) jej prikyvoval a poznamenal, že keď mohli maľovať králi, prečo by nemohla maľovať aj pani Šimkovičová. My traja sme boli jediní vo výstavnej sále. Mne sa podarilo vyslobodiť z vodopádu informácií a vybral som sa pozrieť si vystavené diela a pán začal starostlivo redigovať svoj zápis do knihy návštevníkov. Keď som odchádzal, tak dokončil svoju prácu a začal čítať to, čo zostavil panej za pultom, „aby skontrolovala, či to napísal dobre“. Začínalo to: „Martinka, nedajte sa znechutiť…“. Rýchlo som vyšiel von, nebol som proste ten správny človek na správnom mieste. Zato pani za pultom tam bola správne a bola celý čas v svojom živle. V mnohom som s ňou nesúhlasil, ale uveril som jej. Bola presvedčená, statočne bránila pani ministerku, veril som jej, že bojovala proti tribúnovi, že podala žalobu na otca poslankyne, aj to, že skutočne nie je antisemita.
Moje zhodnotenie: jedná sa o výstavu zväčša naivných a amatérskych autorov, pokiaľ to niekto nevydáva za veľké umenie, je to v poriadku. Ale vydáva. Nechám na vaše posúdenie, či je v poriadku, že sa výstava koná na Bratislavskom hrade, pod záštitou Ministerstva kultúry, ktorého šéfkou je vystavujúca autorka a na otvorenie si našiel čas aj premiér, napriek tomu, že závažnejším témam sa vyhýba. Ale nie som odborník umenia. Moja bývala priateľka – ikona slovenského a českého divadla a filmu - sa dokonca kedysi vyjadrila, že ja umeniu nikdy nebudem rozumieť. Preto môj názor má tú istú silu, váhu a dôležitosť ako názor pani za pultom a aj pána, ktorý napísal Martinke, aby sa nedala znechutiť. U nich dvoch to bolo skôr srdcom, u mňa rozumom. Neviem, čo je lepšie. Rozdiel je v tom, že srdce nepresvedčíš a ani mu nerozkážeš.
Prezrel som si v kľude aj expozície SNM v hrade. Sadol som si do baru na jeho treťom poschodí, kde mi mladý muž pripravil výbornú kávu. Bol som tam sám a myslel som na výstavu, ktorá na mňa v ten deň zanechala najväčší dojem: Tajomstvá vesmíru v skle od Jána Zoričáka. Sklára, ktorý sa narodil v Ždiari, na začiatku normalizácie sa presťahoval do Francúzska a stal sa už ako Yan Zoritchak jedným z najuznávanejších autorov svetovej sklárskej tvorby. Nemal som dobrú náladu.
