Ale potom sa pozrieš na svoj deň a zistíš, že polovicu rozhodnutí si neurobil ty – urobil ich za teba zvyk, strach, algoritmus alebo túžba zapadnúť. A zrazu tá tvoja sloboda vyzerá skôr ako ilúzia vo výpredaji.
Kým sa budeme báť, že nám niekto vezme slobodu, budeme žiť v ilúzii. Sloboda sa totiž nekradne. Ona sa nevie ani brániť. Sloboda len ticho sleduje, ako ju ľudia vymieňajú – za pohodlie, za istotu, za názor väčšiny, za klamlivý pocit bezpečia.
Nepotrebujeme žiadnu diktatúru, aby sme stratili slobodu. Stačí, keď prestaneme rozmýšľať. Keď si prestaneme klásť otázky. Keď si vypneme vlastný kompas a začneme sa orientovať podľa toho, čo je „normálne“, „trendy“ alebo „schválené väčšinou“. Sloboda nie je vždy revolučná. Niekedy je to len moment, keď povieš „prepáč, ale takto to necítim“ a ostaneš pri tom, aj keď sa ostatní čudujú.
Aj v medziľudských vzťahoch sa často sami seba vzdáme len preto, aby sme „boli milí“, „nevyvolávali konflikt“ alebo „nesklamali“. Mlčíme, keď by sme mali hovoriť. Prispôsobujeme sa, aj keď nás to stojí vlastnú dôstojnosť. A potom zistíme, že už ani nevieme, čo vlastne chceme, len čo sa očakáva.
Ak chceme raziť vlastnú cestu, musíme sa prestať pozerať na stopu davu. Vlastný úspech, vlastný smer, vlastné vzťahy, to všetko nevzniká kopírovaním cudzích šablón. Kto slepo kráča za davom, nemôže čakať, že príde niekam inam ako všetci ostatní. A keď dorazí, zistí, že tam nechcel byť.
Najnebezpečnejší atentát na slobodu nevyzerá ako zákaz. Vyzerá ako súhlas s niečím, s čím vlastne vnútorne nesúhlasíš. Je to tiché kývnutie hlavou, keď vieš, že si mal nesúhlasiť. Je to rozhodnutie mlčať, aby si nevytŕčal. Je to strach byť „iný“, nie preto, že by to ohrozovalo systém, ale preto, že by si sa ocitol mimo komfortu kolektívnej slepoty.
Slobodu nám nikto nevezme. My ju len pomaly prestávame používať.
