Od Janky som dlhšiu dobu stále počúval, že kedy pôjdeme do Gruzínska atonicov cestopis ma presvedčil, že sa to oplatí aj na 3 dni. Tak som sa na konci apríla teda hecol a našiel vhodný dátum, kedy nám nič nebránilo a ani ceny leteniek neboli astronomické. Onedlho som už platil necelých 48 000 HUF, resp. zrozumiteľnejších 151€ za dve letenky z Budapešti do Kutaisi s Wizzairom.
10.6.2016
Necelé dva mesiace prešli ako voda a my si veľkopansky uháňame maďarskou diaľnicou smerom na letiskový business parking. Na budapeštianskom obchvate si pri západe slnka dáme krátku pauzu od neustáleho obiehania kamiónov a po posledných 41 kilometroch už parkujeme neďaleko terminálu dva.
Batožiny máme málo, politika wizzairu s platenou štandardnou príručnou batožinou nás donútila sa zbaliť dvoch na tri dni iba do jedného malého ruksaku z obchodu, kde majú predsa iba kávu. To znamená dlhé nohavice a mikiny na seba. Do jednej preto, lebo druhú príručnú reprezentuje moja fotobrašňa, do ktorej som si strčil ešte ajanalóg s druhým objektívom, tak má pekných 5 kíl. Letíme z terminálu 2b, na ktorom je SPAR. Za ten dostáva budapeštianske letisko odo mňa 10 lietadielok z desiatich, lebo umiestniť potraviny s bežnými cenami na letisko je jeden z najviac user friendly nápadov, aké som zatiaľ videl. Kupujeme si tu večeru - caesar wrap, pomarančový džús a jedno pivo. V potravinách zistím, že som si v aute zabudol slnečné okuliare. Tak pekne naspäť.
Potom je už čas konečne sa pripraviť na let. Na schodoch zjeme večeru, popijeme pivko a s blížiacim sa časom odletu prechádzame prázdnym letiskom cez kontrolu až k prázdnemu odletovému terminálu.
Gate máme B2, ktorý je jeden z tých nízkonákladových, čo znamená, že z budovy letiska prejdeme 150 metrov oploteným tunelom do plechovej búdy, kde to vyzerá ako v imigračnom tábore. Veľkosť batožiny v klietke našťastie nikto nekontroluje, aj keď tá naša by prešla bez problémov. Onedlho nás vypustia na plochu, kde sa pár minút pozeráme na airbus ešte v starej livery.
Nástup prebieha celkom distingovane, aj keď slovenčinu je počuť viac ako mi je milé. S Wizzairom letím po 8 rokoch a všetky tie informácie o tom ako je tu málo miesta na nohy som registroval a bol som teda zvedavý ako je to v skutočnosti. Vyzerá to celkom podobne ako v Ryanairi, sedadla pred sebou sa kolenami nedotýkam, takže tri hodiny by nemal byť problém vydržať. V tejto chvíli ešte netuším ako budem plakať cestou naspäť.
pokračovanie "cestopisu" nájdete na mojej stránke
