www.romanherda.com Zoznam autorových rubrík: maroko, jordánsko, Kirgizsko, japonsko, gibraltár, portugalsko, dánsko, španielsko, švédsko, rumunsko, česká republika, nórsko, belgicko, turecko, bulharsko, macedónsko, albánsko, čierna hora, bosna & hercegovina, srbsko, taliansko, moldavsko, ukrajina, gruzínsko, arménsko, irán, irak, maďarsko, holandsko, rusko, chorvátsko, estónsko, lotyšsko, litva, foto, poľsko
Do Dohuku prichádzam pred dvanástou a vystupujem v centre na hlavnej ulici. Za odvoz platím 5000ID a do neďalekej zmenárne si idem zameniť 90€. Ubytovať sa chcem v hoteli Parlaman, ktorý má byť niekde tu na hlavnej ulici. Ani sa nemusím nikoho pýtať, nájdem ho takmer okamžite.
Nápad ísť do severného Iraku vo mne skrsol v decembri vďaka lacným letenkám až do Diyarbakiru, mesta ležiaceho 300km od hraníc s Irakom. Deň pred odletom mi však začali chodiť od aeroliniek chaotické maily o zmene letu, kedy to chvíľu vyzeralo, že v Istanbule nestihnem druhý let, ale nakoniec to s trochou šťastia dopadlo dobre.
Z Masouleh sa presúvame autobusom a zberným taxi do Rashtu, odkiaľ sa spolu s ďalšími dvoma spolucestujúcimi o krátku chvíľu vyberáme na cestu ďalším zberným taxíkom. V Ramsare sa nám nedarí ubytovať sa v mosaferchúne a hotely maju na Irán nezvykle vysoké ceny, tak už pomaly rezignujeme, keď steretávame dvoch chalanov z Teheránu - Amira a Hadiho, ktorý nám pomôžu nájsť a vybaviť lacnejšie apartmán u jednej miestnej rodiny.
Po vystúpení v Rashte zháňame taxík do horskej dediny Masouleh. Mám približnú predstavu o cene, ktorá by mala byť okolo 130 000 rialov, tak oslovujeme prvého taxikára a pýtame sa na cenu. Požaduje 200 000 a ani po 10 minútovom zjednávaní sa nám nepodarí dostať pod 160 000. Tak sa s nim teda na jeho protesty lúčime a onedlho stopneme iný, ktorý práve prechádzal okolo. Tentokrát máme štastie a za 120 000 sa vezieme až do dediny.
Do Teheránu prichádzame skoro ráno prvý a posledný krat v Iráne spacím vlakom. Nakoľko stanica metra nie je pri stanici, ale o nejaký kus ďalej, tak sa vezieme zberným taxíkom. Metro je natrieskané, s ruksakmi sa nám podarí nastúpiť až na nejakú ôsmu súpravu a vezieme sa na Imam Khomeini.
Cestou do Yazdu z Bandar Abbasu sme zažili prvú iránsku búrku s prudkým lejakom a bleskami. V meste má autobus konečnú opäť niekde mimo terminálu, tak s taxikárom zjednávame cenu odvozu. Podarí sa nám to stlačiť až na neuveriteľných 20 000, ale ako sa dalo čakať, pri vystupovaní začali triky taxikára, že to myslel za osobu a nie za auto. Nakoniec po niekoľkých minútach handrkovania sme mu ešte prihodili 10 000, lebo vidina, že sa konečne vyspíme bola silnejšia ako tých 80centov. Po vytrvalom zvonení nám príde otvoriť recepčný v pyžame, ktorého sme chudáka zobudili uprostred noci.
Autobus sa rúti nočnými ulicami mesta 130 km/h a okolo pol štvrtej už s taxikárom spolu s ďalšími dvoma iráncami zjednávame odvoz do centra. Vystupujeme pri jednej mosaferchúne, kde sa mi podarí zjednať cenu o 50 000 rialov na aj tak stále neskutočných 200 000. V izbe však vydržíme iba 5 minút a onedlho už kráčame pustými nočnými ulicami pri teplote vyše 33 stupňov a 80% vlhkosti hľadať niečo iné.
Persepolis leží približne 40km od Širázu. O siedmej ráno sa pred hotelm stretávame s Alim, s ktorým sme sa včera dohodli na odvoze. Cestou sa zastavíme v pekárni, kde Ali nakúpi zopár čerstvých chlebov, ktorými nás spolu s čajom ponúkne na raňajky kúsok pred komplexom.
Do Širázu prichádzame večer. Na terminály sa medzi taxikármi o nás hneď strhne menší boj, ktorý vyhráva taxikár s najnižšou cenou. Vezieme sa do centra, kde sa ubytovávame v hoteli Esthegal.
Na terminál prichádzame už za tmy. Cestou sme sa v autobuse zoznámili s niekoľkými ľudmi a tí nám po príchode vybavujú taxík za normálnu cenu do prvého hostela, ktorý v Iráne navštívime. V hosteli je celkom plno, dnes teda berieme trojposteľovú izbu.
Krajina, o ktorej sa v našich končinách väčšinou príliš v dobrom nehovorí. Čarovná Perzia však oplýva nádhernými starobylými pamiatkami, milými a priateľskými ľuďmi a neopakovateľnou atmosférou. Presvedčte sa na vlastnej koži.
Po pár hodinách v autobuse z Tabrizu vystupujeme niekde v širšom centre. Spoločne s jedným domácim, ktorý vie po anglicky si berieme taxík, ktorý nas vezie až do centra. Peniaze si od nás, ako inak, nechce vziať ani za svet.
Tabriz je dá sa povedať vstupnou bránou do Iránu. Či už prichádzate z Turecka alebo Arménska, čo je náš prípad, tomuto mestu sa nevyhnete. Pôvodne sme chceli pokračovať až do Teheránu, v autobuse sa však rozhodujeme vystúpiť už v Tabrize a Teherán si nechať na neskôr.
Cesta do Jerevanu sa nám skomplikovala a na hraniciach sme boli spolu s ďalšími šiestimi turistami vyhodení o jednej ráno z vlaku a to aj napriek uisteniu na Arménskej ambasáde v Tbilisi, že víza sa dajú bez problémov kúpiť na vlakovej hranici na počkanie. Nakoniec trvalo vybavenie víz pre jedného asi 15 minút, tak nám vlak ušiel.
Keď už je človek v Gruzínsku, nemal by si nechať ujsť návštevu Kazbegi. Vezieme sa metrom na stanicu Didube a po chvíli nachádzame miesto, odkiaľ odchádza priama maršrutka až do dediny.
Do hlavného mesta Gruzínska prichádzame po niekoľkých hodinách, ktoré strávime natlačení v maršrutke. Vystupujeme rovno na autobusovej stanici Didube, kde odmietame otravných taxikárov a nastupujeme do metra.
Po Batumi máme v pláne navštíviť Vardziu. Namiesto priamej maršrutky, ktorú sme po istých komplikáciach nestihli sa do mesta Akhaltsikhe prepravujeme troma maršrutkami s prestupmi v mestách Khashuri a Borjomi.
Po 22 hodinách strávených v autobuse, keď sme prešli naprieč celým Tureckom a polhodinke v maršrutke sme konečne v Batumi.
Vďaka akciovým cenám leteniek som sa v júli 2009 pozrel po deviatich rokoch druhýkrát do Talianska. Tentokrát som zamieril na sever do Milána.
Z autobusu vystupujeme o jednej poobede. Autobusová a vlaková stanica sú naštastie pri sebe, keďže našim záchytným bodom je informácia, že hostel sa nachádza oproti vchodu hlavnej vlakovej stanice.
