Volá sa Adam (nemusíte sa pohoršoval, to meno dostal pri narodení od chovateľov). Myslím, že takto ho voláme asi 20x za rok, inak je to Daduško, Dadko, Dudu, Pocem, Ado, Adino, Miláčik, Mucko, Dadinko, Adušo a podobne.
Náš kocúr sa volá Derick. Má to po tom komisárovi. Takto ho voláme možno 40x za rok. Inak je to Bubinko, Pimpulík, Pimpinko, Krasavec, Ignorant, Nerob, Dero, Bubulíček, Pampušík a podobne.
Ja som Michaela. V tomto tvare to meno počujem z mojich alebo cudzích úst možno 50x za rok. Inak som Mišel, Miša, Miki, Mišela, Ty (dosť časté), Mamá, Dcéra moja, Inžinierka, Vieš čo?, Maco a perla od brnianskych kolegov Majklico (pre porozumenie Michael sa číta majkl a ico je zvykom u nich pridávať k ženským menám).
Jedna kamarátka je Blažena, ale stále je a bude Babula, druhá je Lea, ale inak ako Leuška ju neoslovujem.
Rodinná známa Kateřina je Katko, Kateřinko Kutřínska, Káčo, Kačko. Je manžel je Michal ale vždy to bude Michale.
Môj syn bude vždy Radko a manžel Miki.
Spolužiakov poznám skôr prezývkami ako krstnými menami. Známich identifikujem ich povolaniami alebo priezviskom.
Toľko mien okolo a stále to nestačí. Neustále vytvárame novotvary na krstné mená a ani nám to nepríde divné. Divné mi to začne pripadať pri venčení psa, keď nad tým rozmýšľam.
Rodičia predsa venujú množstvo času a energie aby našli to najkrajšie meno. Sama som to zažila, keď som vyberala meno tomu svojmu dieťaťu. Skrátka, takmer nikto nie je nazývaný svojim krstným meno. A každý má nejaký iný tvar alebo novotvar alebo aspoň zdrobeninu.
Aj tak je neprekonateľná naša rodinná príhoda, kedy moji rodičia cestovali vo vlaku s českým manželským párom a ich synom Oskarom. Bolo to v lete a bolo plno. A aj plno detí. A tak sa deti začali spolu baviť, potom hrať a potom nahánať. Rodičia si plnili svoju povinnosť a tak deti pacifikovali: Lenka, prestaň; Peťo, dosť už; Oskárku přestaň a podobne. Medzitým tí český manželia v kupé vysvetľovali prečo sa ich syn volá Oskar. Že dlho hľadali meno, na ktoré nie je možné vymyslieť prezývku. Toto bola teda pre slovenské deti parádna výzva. Asi na 3 minúty nastalo hrobové ticho. A potom to zaznelo: "Oskárek, oškvarek...". Oskarova mama zozelanala, Lenkyna očerveňala, Peťova mama prekryla Peťovi ústa rukou a Oskarov otec sucho poznamenal: "Mámo, tak to sme zvorali".
Tak ma napadá - orieme si to dobrovoľne a radi všetci. Klid táto... A zajtra večer idem zase venčiť nášho Aduška .
