Mne sa tie motýle začali v prítomnosti mužov ozývať tiež.
Zvyčajne ráno u nás znejú vety: "Ty, nevieš, kde...?"; "Mamina, a kde je....?".
Zvyčajne viem.
Zvyčajne viem, kde dám veci, ktoré budem možno potrebovať, zvyčajne viem, kde čo položím, schovám a uložím. Zvyčajne viem, kde sa čo ukladá. Viem, kde sú ponožky, slipy, káva, čokoláda, desiata, opasky, príbor, papiere, kľúče, neožehlené veci, zapaľovač, moja matka a smeti. Ja to zvyčajne viem. Na položené otázky otázky odpovedám podľa logiky - skriňa oproti kúpelni, druhá polička zhora, napravo v červenom košíku alebo tvoja izba, komoda, prvý šuflík. Vety typu TAM, KDE VŽDY som dávno prestala používať. Ostali totiž nepočuté a nepochopené.
Napriek mojej presnej navigácií dostávam jednoznačnú spätnú väzbu: "Ale tam to neni!" poprípade "Ja to teda nevidím!". A tu je ten moment, kedy sa začnú tie motýle v bruchu ozývať. Najprv len také šteklenie, potom aj také menšie búchanie o steny brušnej dutiny.
JA: "Pozri sa ešte raz".
Oni: "Som sa pozeral, neny to tam!" . "
"Ja: "Nechci, aby som ti to išla ukázať. "
Oni: "Ale to práve chcem!"
Z motýlov sú malé a väčšie obludy. Urobím päť krokov, hľadanú vec neomylne z určeného miesta vytiahnem a podám.
Oni: "Jéééj, som to nevidel!" NEVIDEL!!! Z mojich motýľov je bezpečne nebezpečne vysoká hladina adrenalínu.
Prosím Vás, ako je možné, že chlapi trpia dočasnou slepotou vždy, keď niečo robia a niečo k tej činnosti potrebujú? Napríklad sa ráno obliekajú a potrebujú k tomu veci na obliekanie. Napríklad varia kávu a potrebujú k tomu kávu. Napríklad čokoľvek.
Naposledy sme hľadali okuliare. Neboli tam, kde vždy, teda na očiach. Boli na hlave. "Ale to som predsa nemohol vidieť!" A mal pravdu.
Asi na dnes dostanú odo mňa amnestiu na svoju dočasnú slepotu. A ráno tie motýle môžu zase priletieť...
