Keď ste niečim nadšení a páči sa vám to, tak si to radi zopakujete. My sme si chceli zopakovať predĺžený víkend v Londýne aj s našim synom. A ešte sa stretnúť s tetou Katkou, ktorá tam robotovala. Priplichtila sa aj kolegyňa s rodinou. Duševne som sa na to pripravovala asi mesiac. Ich som upozornila, že môžem byť nepríjemná, keď som unavená. Odbili to úsmevom.
Asi týždeň pred odchodom sa konala bojová porada o programe. Jediné čo bolo nakoniec pevne dané, bolo, že "uvidíme" ako to pôjde. No, spánombohomajsbatohom. Tak sme odštartovali.
Môj manžel, ostrieľaný cestovateľ, nás hneď po odbavení pozval na kubánsky rum. Viete, aby sa nič nestalo a je to rituál pred odletom. Trošku mi bolo trápne, keď som postupne všetkými členmi kolegyninej skupiny bola upozornená, že "hen sedí Harapes". Fakt si to nakoniec všimol aj on. Sedel tam a čakal na odlet. Potom nás aj zhodnotil a následne aj pozdravil, keďže si všetci prítomní v bare boli nútení všimnúť jeho prítomnosť. Trápnosť chvíle zjemnil kubánsky rum. Musím povedať, že za ten čas - príchod na letisko, check-in, pasovka, bar - už bolo urobených 20 fotografických záznamov. Brala som to ako prejav nadšenia z cestovania. Od nástupu do lietadla, cez vzlietnutie po 20 minút letu ďalších 20 fotiek, vrátane troch s letuškami.
Pristáli sme Lutone a nasadli na vlak do Londýna smerom k hotelu. Asi sa niekde stala chyba, pretože sme sa viezli hodinu a pol a mali sme cestovať 50 minút. Konečne sme vystúpili na metre. Nával, nátresk a nejaké upozornenia na výluky. Tak sme hnali k prichádzajúcemu vláčiku. Presnejšie my - manžel, syn a ja sme hnali, kolegyňa s dcérou kráčali a jej manžel sa zasekol aj s kuframi v turnikete. Tu nastala situácia, kedy ja som povzbudzovala do kroku tie dve, môj muž sa otočil a išiel pomôcť s kuframi a náš syn naskočil do vlaku. Dvere sa zavreli a on odcestoval preč. Vďakabohu za roaming fungujúci aj v metre. Rýchla porada cez telefón a čakali sme ako prikovaní na nástupišti, kým na najbližšej stanici vystúpi, nastúpi do opačného smeru a príde k nám. Ľahko sa povie a v Londýne ťažko realizuje. Presne 82 minút to trvalo, kým sme sa opäť uvideli. To viete, výluka na trati. Chcelo to jupíka.
Dorazili sme na ulicu, kde bol náš hotel. Pomerne rýchlo sme napredovali, iba kolegynin manžel stále zaostával. Až po podrobne skúmavom pohľade som pochopila príčiny. Dámy mali v rukách kabelky, držali sa pod pazuchou a pán mal tri kufre, ktoré nie a nie všetky naraz držať smer. Po dvoch nádychoch a pocitoch ako kapor na suchu som si zahryzla do jazyka. Tak mi ani neprišlo divné, keď sa mi za chrbtom ozvalo: "Jebenci, aj vy ste tu?" - typický pozdrav trnavčanov. To, že som v Londýne a niečo tu nesedí, mi došlo po pár sekundách. Typická teta Katka. Vraj už hodinu na nás čaká. Myslela, že meškáme, kvôli výluke. Nevyhovárala som jej to. Mala vôľu byť s nami a ja som v kostiach cítila, že netreba dopredu upozorňovať na možné riziká. Naše zvítanie bolo na 5 fotkách.
Hotel mal svoj sľubovaný štandard, ibaže! Ibaže majiteľ povedal, že nás musí ubytovať provizórne dočasne inak, lebo došlo k chybe pri objednávkach a nejakí hostia si predĺžili pobyt o jeden deň. Bolo mi to úprimne jedno až do chvíle, kým som nevidela svoju izbu. Podzemie veľkosť 2,5 x 2 metre s okienkom 30 na 30, umývadielkom s dvomi kohútikmi (!), posteľov vraj pre dvoch a jednou stoličkou. Ostatní dopadli trochu lepšie, aspoň toaletu mali na izbe. Povedala som si , že jednu noc to vydržím. Škoda tráviť čas dohadovaním sa, keď ho môžem tráviť prechádzkami.
Vyrazili sme. Klasická cesta - Westminsterská katedrála, potom Westminsterské opátstvo, potom kláštor, potom parlament, a potom bola tma. Rozlúčili sme sa s tetou Katkou a išli na hotel spať. Ešte sme museli kúpiť redukciu do zásuvky, pretože bolo treba nabiť batériu do fotoaparátu. Divné, nám zvyčajne vydrží 3 dni a 500 fotiek...
