S tetou Katkou sme sa stretli na Picadally pod reklamou a išli na dohodnutú večeru. Mali sme vyhliadnutú takú malú kaviarničku, ale nebola ostatnej čati výpravy dosť dobrá. Ani vedľa veľká reštaurácia nie. Ono by nebolo dosť dobré nič, pretože po ceste bol Planet Hollywood. Taký väčší mekáč s točeným pivom a teplými jedlami. A hlukom. Tak sme teda súhlasili, s tým, že si najprv pozrieme ako hrá orloj pred švajčiarskou predajňou. Ani to nezabralo. Že nás počkajú. No, čo už.
Planet Hollywood je vysoká 3 poschodová budova, dole s predajňou tričiek a suvenírov a s dvoma poschodiami s barom a reštikou. Ako výzdoba sú použité rekvizity z filmov, otlačky nôh a rúk filmových hviezd, plagáty k čiernobielym filmom a vitráže.
Sme slušní ľudia, a cieľ bol slušne a dobre sa najesť, ale viete čo, bolo mi to jedno čo sa deje okolo. Aj tak nebolo tej sily to zastaviť. Nakoniec sme za stolom sedeli len my dve s Katkou, moji chlapi pri bare a kolegyňa s dcérou pózovali pri KAŽDOM kúte, plagáte, rekvizite, otlačku. Jej manžel to fotil a zároveň aj natáčal. Skladám klobúk, bolo to umenie zvládať to naraz. Aspoň, že to jedlo vcelku chutilo. Oni ho nestihli ani objednať. Mali totiž časovú tieseň - aj dokumentovať, aj jesť, aj stihnúť divadlo.
Nervy mi praskli na toaletách. Tie boli nádherné. Skutočne. Dvere vykladané farebným sklom, vyleštená dlážka, zrkadlá aj umývadlá. Čerešničkou na torte bola osobná obsluha pani toaletárky v uniforme, ktorá vám otvárala pri vstupe do kabínky dvere, podávala utierky na ruky, pomáhala s výberom krému na ruky po umytí a parfémom, ak ste ho chceli na seba. To isté, ale s pánom toaletárom na pánskom WC.
Táto okolnosť stačila, aby sa pred dámskou toaletou začali tvoriť rady - niečo nevídané v tejto budove. Takýto zážitok nemožno predsa len tak prejsť obyčajným použitím záchoda. Totiž - kolegyňa a jej dcéra sa fotili a natáčali navzájom. Ako im otvára dvere do kabínky a oni vstupujú, ako sa umývajú, ako im pani podáva utierky, krém, ako sa voňajú. Sprava, zľava, en face, spolu, osobitne. Pani mala stále úsmev, ale už trochu kŕčovitý. Katka, ktorá stála v rade, mi došla zreferovať situáciu. Viete, nebolo to príjemné, musela som sa predbehnúť. Kolegyni a jej dcére som povedala, že teraz im urobím fotku ja. Súhlasili a podali mi foťák aj kameru a nastavili pózu. Vzala som tie bazmeky a odišla k stolu. Trvalo 10 sekúnd a pochopili. Potom už stačilo iba cez stôl zasyčať, že na dnes stačilo. Ešteže môj manžel mal pohotovostného jupíka, inak by som nesyčala, ale dôrazne upozorňovala. Pani toaletárke sa to asi páčilo, lebo mi po synovi poslala malú fľaštičku no-name farfému. Zlatá.
Stačili sme akurát dopiť a ísť na predstavenie. Tam ma nasrdenie prešlo - Mama Mia vie správne naladiť.
Už len hotel a spať. Ešte sa po ceste zastaviť v KFC, pretože oni sa fakt skrúcali od hladu a nič iné otvorené nebolo. Ja viem, to bolo z nadšenia, ale trvalo to dlho na môj vkus a tri a pol kazety filmu a tisíctristo fotiek za 3 dni - uznajte sami.
Ráno sme veľmi skoro opúšťali hotel - mali sme zabezpečený tetou Katkou odvoz. Ja som mala sedieť vpredu a 3 minúty sme sa so šoférom na seba usmievali a čakali. On na to, že ho pustím za volant, ja na to, že pustí kľučku a umožní mi sadnúť. O piatej ráno nie som schopná si uvedomiť, že volanty majú na druhej strane auta. Zato som celou cestu brzdila, a mala tendenciu točiť volantom. Chýbalo mi to predo mnou. Vďaka tomu odvozu nemal kolegynin manžel obvyklé problémy s kuframi.
Na letisku práve v ten deň začalo platiť nariadenie o tekutinách v lietadle a tak všetko - lesky, voňavky, vody a podobne muselo byť v priesvitnom vrecku v rukách. Jupíky nám odobrali, minerálky vyliali, vraj si máme kúpiť v bezcolnej zóne. Ako ďalšia novinka bolo vyzúvanie sa. Nielenže vám odobrali tašky, opasky a iné zvršky, nechali nás iba v tričku, ešte aj bosý ste museli byť. Protiteroristické opatrenia. Akí sme my teroristi?
Ako obvykle, lietadlo meškalo. Tentoraz kvôli počasiu. Let sa zdržal 2 hodiny. Letela s nami aj pani Schmognerová - bývalá ministerka. Tiež nás pozdravila, keď už takmer celá čakáreň počula "aha, hen je šégnerová".
Posledné fotky boli urobené pri vystupovaní z autobusu letiska. Naozaj posledné. Chvalabohu.
S odstupom dvoch rokoch môžem povedať, že už nikdy sa nedám nahovoriť nikým mnou neprevereným na spoločný výlet dlhší ako 24 hodín. Ale výlet to bol napriek všetkému pekný a rada si ho v párnom letopočte opäť zopakujem. A má to jednu výhodu, nemusím robiť toľkú dokumentáciu. Tej už mám aj na rozdávanie.
