Maca bola dobrá dcéra. Trochu ctižiadostivá, trochu rozmaznaná, trochu urážlivá, trochu prostoreká. Mala niekoľko kamarátov, ale ostávalo to iba v zaláskovaní. A potom ten šok. Ona sa bude vydávať. Nie, tehotná nie je. Chce sa vydať.
Jej mama to znášala veľmi zle. Po pár týždňoch sme to poznali naspamäť: Prečo, Macka, pýtam sa prečo, prečo sa chceš vydať? Povedz, prečo sa chce vydávať, prečo mi odchádza? Preto, lebo už je veľká a dospela. No, prekonali sme aj toto. Veľa času na zvyknutie si na novú situáciu sme nemali. Do 4 mesiacov od oznámenia nastal deň D.
Od šiestej rána sa kmitalo. Veď prečo nemať sobáš o druhej poobede? O to dlhšie sa budeme baviť na hostine. Aj o to skôr vstávať. Ja som bola time manager a evidentne som svoju rolu nezvládala. Organizovať kto, kde, kedy, ako a prečo nebola maličkosť, zvlášť, keď žiadne dohody v tento deň akosi zázrakom neplatili. Kaderník, vizážista, obliekanie, kvetinárstvo a fotenie sa muselo stihnúť za 5 a pol hodiny. Všade sa trošičku meškalo, ale nakoniec sa to stihlo. Napríkladajtak hudobníci neprišli pred nevestin dom, lebo už aj tak meškali, tak načo by tam išli, radšej ostali pri autobuse hrať na dobrú náladu nám ostatným a nevesta bola z domu vyprevadená v tichu.
Nádherne vyzdobý kostol, hostia usadení a 20 minút sa nič nedeje. Meškalo sa so sobášom, pretože nevestiny rodičia v tom zhone zabudli také podstatné veci ako výslužky a obálky pre kostol, kňaza, miništrantov a organistku. Tak sa vracali. Meškala aj organistka s hudobným sprievodom. Nevšimla si, že mladý pár je už skoro pri oltári. Vyriešila to bravúrne, začala hrať až keď zazvonili a začal sa sobáš. A aby tých zmätkov nebolo dosť, tak ich sobášil mladý diakon. Boli jeho prvou svadbou vôbec . Bol milý, usmievaný a popletený. Celú dobu sobášil Petra a Luciu. Toľkokrát to opakoval, až to svadobčania nevydržali a zakričali "Ona je Maca". Len sa usmial a povedal: "Trochu som sa pomýlil. Tak ako to má teda byť?" Potom ich zabudol vyprevadiť, tak iba za nimi ku kostolným dverám vybehol a pogratuloval.
Pri gratuláciach sa ma nevesta opýtala, či je vlastne ten sobáš platný. Je, veď to podpísala. Keď boli všetci dôležití ľudia v autách, tak som si mohla vydýchnuť, skončila sa moja úloha. Tak som sa naklonila k jednej svadobčanke a opýtala sa: Teta, aleže to bola dobrá svadba?
Chvíľa ticha a "Neviem moja, ani som si nemohla poplakať, tak som nasraná na toho kňaza... "
Dodnes si o mne myslí, že som nevychovaná. S hurónskym rehotom som nasadla do autobusu a dala odviesť na hostinu. Bavili sme sa do rána.
