A nie som v tomto výnimka. Myslím, že toto zažíva väčšina z nás.
Mám svojho bezdomovca. Neviem ako sa volá, neviem, čo sa mu stalo, neviem, aké má plány. Predsa mám pocit, že sa poznáme dosť dobre. Náš vzťah trvá viac ako tri roky. Stretávame sa pravidelne trikrát do mesiaca. Presnejšie tri dni po sebe v jednom mesiaci. Vychádza to na termín mojich pravidených mesačných platieb a úkonov, ktoré nevyhnutne musím realizovať na pošte.
Padol mi do oka, pretože napriek svojej situácií bol optimisticky naladený, čistý, umytý a oholený. V ruke zvieral Nota Bene a hrdo ukazoval svoj preukaz predajcu. Kúpila som si časopis a dostal 50tku, teda platbu za časopis a dýško za to, že sa o seba stará. Odvtedy vždy dostane 50tku. A ešte nikdy som ho nevidela inak ako ten prvýkrát - umytý, oholený, čistý, usmiaty.
S časopisom v ruke som ulahodila svojej samoľúbosti, že prispievam na charitu a zároveň moje svedomie privrie všetky oči, že urobím dobrý skutok.
Viem, 50 nie je veľa, mohlo by byť aj viac a akosi nevalorizujem platby, hoci teraz budem musieť, časopis od budúceho mesiaca zdražie. Dávame si však navzájom niečo viac, čo stojí viacej ako 50. On mne úsmev, ktorý mi zdvihne náladu a ja jemu istotu, že určite aj o mesiac to budem ja, kto si kúpi časopis práve od neho.
A ešte jedna vec - nikdy nad ním ohŕňam nos, nikdy sa mu nevyhýbam, vždy ho nahlas pozdravím a zaželáme si navzájom pekný deň. Pocit, že je pre mňa plnohodnotný človek stojí viac ako 50. Smutné, že som jedna z mála, ako som si všimla. V podstate som divná pre iných. Nevadí, ja sa cítim tento mesiac fajn.