Kata.
Najprv sme jej hovorili pekne - teta Katka, potom sme prebrali familárne oslovenie od jej dcéry- Kata. Jednak sa to na ňu viac hodilo a jednak nie vždy bola za Katku.
Neustále rozprávala. Neustále sa smiala. Neustále plakala. Neustále hrala. Hrala svoj bývalý život. A ešte pár vecí, ktoré jej napísal divadelný autor. Jednoducho hérečka. Trochu sekyrovná, trochu vrtošivá, trochu ľútostivá, ale vždy bojovná. S bohom a priateľmi mala ten život trochu ľahší.
Štyri deti, to posledné sa narodilo, keď otec odišiel od rodiny do sveta. Každé z detí odvialo na iný koniec zemegule, to najmladšie do neba. Nakŕmiť toľko krkov ako matka samoživeľka sa mala čo obracať. Potom im dať školu, potom pomáhať pri vnúčatách, dalo zabrať. A potom už potrebovala stálu pomoc ona. Vodič z kategórie zlatej mládeže jej spôsobil autom úraz, tak zostala o dvoch barlách.
Od istého času sa rozhodla, že chce byť rozmaznávaná. Nemali sme proti tomu nič, kto by nechcel, chybička bola že nie vždy sa naše predstavy rozmaznávania zhodovali s tými jej predstavami. Zvlášť, keď sme sa o jej oddychovam pobyte v našej domácnosti dozvedeli od známich, z televízie alebo z novín, kde pekne hovorila (písala, telefonovala) ako strávi sviatky (dovolenku, víkend) u svojich priateľov. Už sa potom nedalo povedať, že niekam cestujete alebo nebudete doma, ani že ste mali vlastný program. To by predsa vyzerala ako klamárka a to by sme nepripustili.
Čas s ňou bol príjemne strávený čas. Čas s ňou bol fyzicky náročný čas. Čas s ňou bol vyčerpávajúci čas. Celodenná pozornosť a starostlivosť. Pripomínam dve barly. Celý deň potrebovala program - ostatné kamarátky na kávičke, zopár telefonátov, zopár obchodov, chvíľu diktovať pamäti, semtam návšteva kostolíka, improvizované tlačovky na ulici, mimoriadne podpisové akcie v hypermarketoch, navečer sa povinne pozerali telenovely - my sme neplakali, iba ona (obzvlášť pri Esmeralde) - a večer sa rozprávali príbehy. V noci ste si povedali, že to bol krásný deň a panebožedajmisilu, zajtra je tu ešte a musím sa o ňu postarať. Chceli sme sa postarať, bola to naša voľba. Po týždni sme padali od únavy a citovali Katinho divadelného autora, keď sa opýtala, či ju rád vidí: "Ohen by so tuším videv račej".
Starecké vrtochy nebudem spomínať, tie má každý, spomeniem pohladkanie na duši. Dcérenka moja, pod gu mne, nerob tolko, budeme sa vyprávat - obvyklé pozvanie na príbehy, ktoré sa počuli stokrát a vypočuli sme si ich aj stoprvý. Tie príbehy končili zvyčajne citáciu niektorej z jej divadelných hier a tým aj mravným poučením.
Kata, mama, kamarátka, pestúnka, "matka Tereza slovenského národa", možná kandidátka na prezidenta, hérečka, diva, susedka. Už tu nie je a nebude nás držať v napätí, či môžme niekam odcestovať. Už ani nebude rozprávať po stodruhý a tretí raz svoje príbehy. Od určitej doby to nie je Kata, je to zase teta Katka. Chýba nám, jej humor, jej dialekt, jej šuchotanie. Svoj vymeraný čas na tejto zemi strávila naplno. A my sme mali to šťastie byť na chvíľu v tom čase ňou.
