To červené čudo malo minulý týždeň narodeniny. Má 197 cm a kopec vecí ´na háku´. A už vôbec nie je červený. A meno mu pristane. A mňa po dlhom čase chytil záchvat sentimentu.
Videla som v duchu všetky tie významné medzníky v mojom živote. Nie v jeho živote, on to tak nevidí. V mojom. Jeho prvý krok, prvé slovo, prvý úraz, prvá choroba, prvá nádavka, prvé klamstvo, prvá trieda, prvá päťka, prvé prijímanie, prvá hádka, prvá láska, prvá cigareta... A prvý krát -dsať.
Aj mne chvíľu trvalo, kým som pochopila, čo mi to hovorí. Nielen to, že už skočilo obdobie -násť, ale aj to, že sa cíti dospelý a prvý krát cíti, že je plnoletý. K dokonalosti mu chýba ešte ´zodpovedný´, ale aj to časom príde.
Rozprávala som to svojim kamarátom. Sťažovala som sa, že cítim, že ho strácam, že pri birmovke som sa rozplakala, lebo som vedela, že zase je o krok dospelejší. Že teraz už je to úplne iné, že som ľutostivá, že chcem mať svoje malé dieťaťko, že nerozumiem jeho slovníku, že má čudné záujmy, že čas strašne rýchlo uteká... Dostala som akurát studenú sprchu - najväčšia láska rodiča je vtedy, keď dokážeš pustiť svoje dieťa ísť robiť vlastné chyby.
Tak ťa konečne púšťam, rob si vlastné chyby. Ja sa budem budem iba prizerať a budem tu pre teba. Buď mi zdravý, šťastný a buď tým, čím chceš. Nech ťa opatruje Boh. Krásne narodeniny, krásnych 20-dsať rokov.
Tvoja mama.