Normálka. Letenky, ubytovanie, mapy, bedekery, rezerváciu lístkov do divadla som zabezpečila. A ešte nový nádherný vínový klobúk. Všetko bolo fajn až po deň pred odchodom. Navečer ma manžel upozornil, že letí prvý krát. Naozaj som to mala dostatočne hlboké vryté v mozgu , pretože za posledné týždne som to počula nespočetne krát. Výhrady typu, že nemá istotu, že mechanici neodfláknu pri kontrole lietadla svoju robotu , že pilot netrpí duševnou poruchou a že letušky nie sú nasadené teroristky som v prvej fáze neodrazila. Tak s povzdychom vybalil už raz zbalený kufor a išiel si ľahnúť.
Sedem krát som musela položiť otázku "Spíš?", kým odpovedal, "Nie", posadil sa na posteli a štylizovaným hlasom sa spýtal, čo môže pre mňa urobiť. "Letieť" asi tiež nebola dobrá odpoveď, pretože si opäť ľahol. Tak som sľúbila, že svoj nový klobúk nechám doma. S ďalším povdychom vstal a začal sa nanovo baliť. Tentoraz som výhrady voči zamestnancom leteckých spoločností zlikvidovala až príslubom, že vezmeme so sebou jupíky, nech sa deje, čo sa deje (jupíky = 0,2 dcl fľaša od džúsu naplnená vhodným alkoholickým nápojom).
Ráno bol bledý ako stena, ale zhánanie náplne do jupíkov zapudilo otvorené pochybnosti. V letištnej hale sa však jeho pochybnosti opäť vrátili. Zaslúži si pochvalu, že pani pri odbavovacom pultíku bola zahltená iba otázkami typu ako sa volá pilot, koľko rokov praxe má , ako početná je ochranka letiska a či letušky majú maturitu. S odpoveďami celkom spokojný nebol a tak farbu nemenil, iba spriesvitňoval.
Z posledných síl upadol do kresla, ktoré šťastnou náhodou patrilo k baru v bezcolnej zóne. Na posilnenie sebe aj nám s mamou objednal pohárik. Mama obľubuje rum a ja farebné alkoholy moc nemusím, vymyslel preto rum kubánsky a tak sme ani jedna neboli spokojná. Môjmu drahému sa vracala farba do líc a ja som si začínala myslieť, že horory mám za sebou.
Potom už boli len také drobnôstky ako:
- zastavenie celého do lietadla po schodov nastupujúceho davu mojim manželom, ktorý kontroloval vizáž pilota, naklonením sa cez zábradlie a balansovaním na jednej nohe pri pokuse nafotiť si čo najlepší detail jeho tváre cez okienko kokpitu
- odkrvenie mojej ruky pri vzlietnutí,
- obeta letušky, ktorá venovala 43 minút rozhovoru s mojim manželom o politickej situácií Rakúska.
Ako jediný s pasažierov tohto letu dostal prívesok v tvare lietadla a tri 50% zľavenky na ďalší let. Kvôli tomuto padol za obeť jeden jupík.
Pri vystupovaní predniesol pamätnú vetu: "Ja by som mohol lietať kedykoľvek, veď to nič nebolo. Aj pilot bol dobrý". NO, nezabite ho.
Ubytovanie bolo fajn, príjemné, čisté, tiché, dokonca nás čakala káva a čaj. Urobili sme bojový plán, ako postupovať, aby sme videli čo najviac z tohto mesta a išli sme na stretnutie s mojou kamarádkou Karin, ktorá tu pracuje. Okrem iného nám urobila aj takú láskavosť, že vyzdvihla naše rezervované lístky na muzikál.
Kde inde sa viete v Londýne stretnúť ako na Picadelly alebo Trafalgarte. My sme volili to druhé a po búrlivom zvítaní sme sa nasáčkovali do McDonaldu, čo-to pojesť a posedieť. Mali sme my radšej zostať vonku. Akonáhle nám Karina odovzdala lístky a zavrela tašku, už sme ju viac nevideli - tú tašku- a následne sme mali o program na ďalšie 3 hodiny postarané. Karina s manažerom prevádzky kontrolovala kamery, môj manžel kontaktoval políciu, ja som blokovala kreditné a debetné karty a mama alarmovala Karininých spolubývajúcich a zamestnávateľa, aby vymenili zámky na dverách. Rozišli sme sa v noci, rozladení a unavení. Zato máme o pár zážitkov viac, že kradne sa na celom svete rovnako, že polícia v Londýne je promptná a zamestnáva tlmočníkov vo všetkých jazykoch a že služby, ktoré deklaruje Visa naozaj fungujú. Iba toho zlodeja sme nenašli.
Zostali nám ešte 3 dni z výletu. Chvalabohu, tento hektický som prežila bez ujmy na zdraví.
