Generálske sklony mojej matky sa prejavili hneď ráno nekompromisným budíčkom o pol siedmej. Vraj keď chceme veľa vidieť, treba najneskôr o ôsmej vyraziť. Poznámka, že sme na výlete nezabrala. Ešteže sme mali bohaté raňajky a slnečný deň.
Omša vo Westminsterskej katedrále s pravým černošským zborom bola nádherná. Rovnako ako Big Ben a Parlament, a aj ten kláštor pri ňom, aj Daliho výstava. Londýnske oko bol zážitok. Najprv pre to, že dokonale za dve hodinky podupkávania otestovalo moju trpezlivosť v rade pri čakaní na lístky a následne v rade pri čakaní na nástup. A potom pre to, že tentoraz som bledla ja - asi zo strachu z výšok. Mala som aj takú pomôcku za facku (4 libry), kde som si porovnávala čo práva vidím s tým, čo bolo na obrázkoch v pomôcke. K tomu som dostávala fundovaný komentár mojej matky, ktorá Londýn navštívila niekoľkokrát, vždy so zameraním na architektúru. Trošku som mala problémy s výhľadom, lebo všetci dookola stáli a ja som sedela v strede. Tu padol ďalší jupík. A nakoniec som sa aj ja postavila a nebolo to len preto, že za chvíľu sa vystupovalo...
V zmysle teórie mojej mamy, že po vlastných najlepšie všetko spoznáš, sme sa terigali cez park k mostu, potom cez most až ku Trafalgarskému námestiu. Pozreli sme kostol, fontány, posedeli na schodoch a poklebetili s dvomi slovenkami žijúcimi 2 roky v Birminghame, ktoré si urobili výlet do mesta, keď bolo tak pekne. A ani nám to neprišlo čudné. Potom nám mama dovolila ísť metrom na hotel, aby sme sa prezliekli a mohli ísť ako slušní ľudia do divadla. Teraz som ľutovala, že nemám svoj nový klobúk.
Divadlo princa Eduarda, kde hrali naše predstavenie je v druhej ulici od Piccadilly, od tej veľkej reklamy ak ju máte za chrbtom, tak vľavo. Bolo mi trochu divné, že celé námestie je precpané ľuďmi a policajti tam robia koridory. Mame sa to ani trochu nepáčilo a navrhla, aby sme si zatiaľ prezreli čínsku štvrť (China town), čo malo byť "len tuto kúsok". Podľa mapy aj bolo. Medzitým sa hystéria davu príchodom Destiny Child neúnosne vystupňovala, polícia len-len zvládala a tak sme sa radšej pohli "tuto kúsok". Ničím výnimočným ma to neuchvátilo, ale bolo treba vidieť, ako poznamenal môj manžel. Konečne sme išli do divadla.
Divadlo pekné, príjemné, útulné a dokonca veľké. Iba ma trochu rozladilo, že za dva a pol tisíca sme mali lístky do preposledného radu, zato s dobrým výhľadom na javisko. Scéna v modrom, také to bolo akosi iné, než sme u nás zvyknutí, ale zaujímavé a pútavé. Prvé dejstvo nemalo chybu, piesne od Abby parádne človeka nabudili a dokonca som z deja rozumela čo-to aj s mojou kuchynskou angličtinou. Cez prstávku sme išli - ako inak - na drink. Štýlovo nám naliali suché martini, pridali olivy a s pekným úsmevom nás vyypoklonkovali fajčiť pred budovu. Tu nám uvádzač zobral poháre z ruky, obsah prelial do plastikových pohárkov a ukázal rukov na popolník. Ani som nestačila protestovať. A ani tá cigareta mi nechutila. Vedia, ako ľudí odučiť fajčiť.
Druhé dejstvo začalo veľkolepo. Bubny, zbor, všetci aktéri na scéne a hlavná hrdinka, ktorá kričí kto-vie-prečo - LIGHT. Až keď sa všetci a všetko zastalo, pochopili sme, že niečo zbadala v hľadisku a chce si na to posvietiť. V skratke. Ako často sa vám stane, že niekto počas predstavenia kúsok od vás dostane infarkt? Môj manžel, pravdaže myslel aj na nepredvídané udalosti a tak vytiahol jupíka a družil sa s ostatnými šokovanými divákmi pod nami. Boli to nejakí kazaši, či čo. Pracovníci divadla situáciu promptne vyriešili - sanitka, lekár, odvoz a oznam, že pacientovi sa polepšilo. Ako bonus, tí, čo chceli a mali potrebu, dostali od uvádzačov malú zmrzlinu , aby za pomoci sladkého prekonali otras a čakanie na obnovenie predstavenia.
Druhé dejstvo teda začalo opäť veľkolepo. Tentoraz bez katastrofy. Úžasné, úžaasné, úžasné. A po skončení, trošku romantoicko-gýčovom, sme dostali ešte 4 skladby Abby navyše ako bonus. To už pol divadla tancovala aj so mnou, hoci, ako obaja - mama aj manžel poznamenali - je to trápne a nehodí sa to. Pri východe z divadla môj manžel poznamenal, že by sme si to mali s odstupom času zase pozrieť. Trošku ma zamrazilo, ale iba trošku.
Ostávajú 2 dni. čo ma ešte čaká?
