Toto ráno sme už s matkou nebojovali o pár minút spánku. A tie hotelové raňajky boli dobrým životabudičom. Program na dnešný deň nám mama nachystala bohatý. Veľmi bohatý, až priveľmi bohatý. A stále chcela aplikovať heslo, že "po svojich najviac uvidíš". Po prevedení vzdialeností z mapy do reálu a systémom dvaja na jednu konečne uzvolila, že pôjdeme AJ metrom.
Vonku bola parádna zima, ale bohatý program sme zvládali. Videli sme katedrálu sv. Paula so záhradami farnosti - my sme tam teda nešli cielene, len sme zvolili zlý smer od katedrály k mostu a ocitli sme sa v záhradách; most Milénia - tu som trochu ľutovala, že nemám so sebou ten svoj nový klobúk, pretože strašne fučalo; galériu Tate - bola tam momentálne nainštalovaná výstava obrovských chrobákov a iného hmyzu; zhromaždenie tých, čo si pripínajú vlčie maky na klopy sák a kabátov; disciplinovaných uniformovaných školákov; Tower hrad aj most pri ňom; fascinujúci plamenný prejav osamelého rečníka stojaceho na bedničke od piva, Novú londýnsku radnicu; Šišku či Cigaru = budovu famóznej architektúry; Buckinghamský palác - v tom čase bez kráľovnej ale s tradičnou strážou; Jamesov park aj s husičkami a agresívnymi kačičkami; Downing street a pravý nefalšovaný írsky pub v Londýne, kde dávali fish and chips and beers. Vlastne mi to bolo jedno či írsky alebo aký pub, hlavne, že som sedela a mohla som si aspoň na chvíľku trošičku vyložiť nohy na susedovu stoličku.
Vrámci vychutnávania si chvíľ oddychu sme sa každý venovali rôznym činnostiam. Ja som čítala jeden z troch bedekerov, ktoré som mala pri sebe, mama si odškrtávala zo svojho zoznamu, čo sme absolvovali. Manžel kontroloval kvalitu nafotených snímkov a poctivo mazal tie naozaj neostré.
Vtom moja mama, inak dosť detailistka, skúmaním v mape a vo vlastnom itinerári zistila, že sme nedopatrením vynechali jednu dôležitú budovu. Bez nej skrátka nie je poznávanie Londýna kompletné. Myslela divadlo Globe, alebo inak Shakespearovo divadlo. Krátkym nahliadnutím do mapy sme zistili, že je to PÁR metrov od Tate galerie, kde sme už v ten deň boli a od našej súčasnej pozície tak 40 rôznymi dopravnými prostriedkami. Áno, zabudla nás síce na to upozorniť, ale to nevadí, hneď tam ZBEHNEME. Takmer som sa zadusila. Brala som to ako dobrý vtip až dovtedy, kým nezačala hľadať čašníka a nechcela platiť. Situáciu okomentovala, že to ešte do tmy stihneme. A tak padol ďalší jupík. A fakt sme to stihli.
A tuším sme ani nemuseli stihnúť, lebo na obrázkoch to divadlo bolo krajšie ako v skutočnosti. A navyše, tým, čo si pripínajú vlčie maky na klopy sák a kabátov sa skončilo zhromaždenie a boli všade a vo veľkých skupinách. Spomínajúc na hrôzu prvého dňa, kedy Karinu okradli, som začala trpieť ľahšou paranojou a klaustrofóbiou. Výsledok bol ten, že som chcela ísť radšej do hotela po vlastných ako metrom. Manžel rozhodol, že teda autobus. Ten červený poschodový pravý londýnsky.
Autobus nás bezpečne, pohodlne a relatívne rýchle zaviezol k hotelu. Pri vystupovaní mal môj manžel geniálny nápad, aby sme sa poprechádzali po okolí. Zrejme mu za celý deň chodenia nestačilo. Tak sa prechádzal a ja som balila. Predsa len, večer na druhý deň sme odlietali domov.
