Od skorého rána to bolo len o presunoch. Na stanicu do úschovne batožín, do Hyde parku, do Harrods, do Docklands a do Greenwich. Skrátka od jedného konca Londýna na druhý koniec. Podľa maminho itineráru sme totiž boli takmer v ažurite a do večerného odletu sme toho ešte mali kopec na programe.
Predstavte si, že úschovňa batožín na londýnskej hlavnej stanici funguje na kreditné karty. Dáte batožinu na gumový pás, ono ju to vcucne cez taký otvor a čítačku a vypľuje to taký lístok. Ten vkladáte zase do takého prístroja a tak dáte buď kartu alebo hotovosť a dá vám to potvrdenie, že je batožina uschovaná a zaplatená a že keď predložíte tento lístok, tak vám ju aj po čase vydajú. Len nestratiť lístok.
My traja, 7 veveričiek a ešte pár nadšencov ranného behu prechádzalo cez Hyde park. My sme teda skôr rezko kráčali parkom, lebo aj tento zážitok sme potrebovali absolvovať, aby sme mali Londýn kompletný. Spomínajúc na udalosti predchádzajúceho dňa sme mame radšej v ničom neoponovali a kochali sa ránom.
Harrods sa väčšine z nás neslávne spája so smrťou princeznej Diany aj jej údajného snúbenca Dodi Al-Fajeda. Mne sa spája s prekrásnymi vianočnými výkladmi, gýčovými vnútornými dekoráciami a luxusnými cukrovinkami. Zrejme tak ako všetci turisti sme rozmýšľali akú zbytočnosť s nápisom Harrods si kúpime a poprípade ešte aj doma využijeme. Klasika - večné perá, post-it a handerný medvedík.
Docklands ma neočaril architektúrou a zeleňou, ale dlažbami v jednotlivých budovách. Tie sú skutočne jedinečné. Na to, že tam boli iba doky, špina, zbúraniská a nespevnené brehy, je to úžasné, v čo to celé premenili. Na taký malý Manhatan. Tak sme si dali malú kávu, pretože to sa skrátka musí. Ani som netušila, koľko vecí sa v Londýne musí.
Odtiaľ sme sa odviezli vláčikom do Greenwichu. Malebnej typicky britskej dedinky, kde je najzaujímavejšie to, že na námestí je kino a pošta a na kopčeku muzeum a observatórium. Cez dvor tohto komplexu budov prechádza nultý poludník. Je výrazne označený, dokonca je tam umiestnené také kovové výtvarné dielo. V čase našej návštevy tam boli taký pojašení kazaši (mala som podozrenie, že sú to tí z divadla) a preskakovali cez poludník hore-dolu asi 20 minút. Po chvíle pozorovania som ich musela poprosiť, aby nás pustili urobiť si pár fotiek a nech si skáču zase ďalej. My sme nemali čas, my sme plnili plán v maminom itineráry. Boli hodne veselí a tak porozumeli mojej aj ruskej aj anglickej hatlanine.
Z Greenwich sme išli pešo dolu kopčekom, kde nám ako záverečné prekvapenie mama pripravila obhliadku múzea admirality. A majú aj pekné toalety. A potom už rýchle na stanicu pre batožinu a na letisko.
