Letisko. Uspešne sme sa sem dostali. So všetkou batožinou, unavení, s kompletne odškrkaným itinerárom, zaplnenými dvoma pamäťovými kartami vo fotoaparáte a plní zážitkov. Odbavili nás celkom rýchlo až na takú drobnosť, kedy mame v kabelke našli manikúrové nožničky a napriek protestom a komentárom o chirurgickej oceli ich vzali a hodili do veľkej kovovej nádoby.
Manžel nezelenal, ale intenzívne hľadal kresielka, kde by sme si mohli dať kubánsky rum. Veď viete - nová tradícia pred odletom. Ja som s matkou vymetala butiky v bezcolnej zóne a nakupovali sme parfémy. Rum sme si nakoniec dali v príjemnom bare odkiaľ sme videli na tabuľu odletov. Riadky na tabuli sa menili, ale náš let akosi stále nenahadzovali. Pol hodinu pred plánovaným odletom ho síce na tabuľu dali, ale bez času odletu. S ľahšou nervozitou som pristúpila k pultu informácií a opýtala sa, čo je s našim letom. Vraj malé zdržanie. 10 minút po plánovanom odlete nás teta od informácií začala vyzývať, aby sme sa zhromaždili pri takých lavičkách.
Tam nám oznámila, že lietadlo, ktoré nás malo odviesť ani neodletelo z Bratislavy, ona pôjde s nami prebukovať let na druhý deň ráno, že všetky nákupy máme behom 20 minút vrátiť do obchodov, kde sme to kúpili, lebo budeme opúšťať bezcolnú zónu, a že ubytovanie majú pre nás zabezpečené. No ja teda svoje nákupy teda vracať nebudem. Asi bola na protesty pripravená a zvyknutá, pretože vytiahla asi 15 použitých igelitiek s nápismi obchodných potravinárskych hypermarketov a začala nám ich rozdávať. Vraj si tam máme dať svoje nákupy. Pre ochranku je totiž dôležité, aby sme sa mimo bezcolnej zóny nepohybovali s nákupmi v papierových reklamných taškách. Tak sme tak učinili.
Odviedla nás na prebukovanie letu a nahlásenie nocľahov a postavila do dvojradu. Počas státia v rade si mama spomenula, že jej vzali manikúrové nožničky a tak sa rozhodla, že si ich pôjdeme vypýtať. Presne viem, kde sa vo mne vzala tá odvaha ísť požiadať colníkov, aby zariadili vrátenie nožničiek. Dala som si totiž predtým jupíka. Odvážne som kročila do zóny označenej "nevstupovať" a vravela som niečo o tom, že lietadlo neletí a chcem svoje nože naspäť. Úplne bohorovne sa ma opýtali, o koľkej sme boli odbavení a priniesli kovovú krabicu s označením času. No, poviem vám, tam bolo asi sto manikúrových nožničiek, 50 nožov, nejaké dýky, zopár vývrtiek a podobne. Tak som vyberala jedny nožničky po druhých a podávala mame. Vyberala som tie, ktoré tvarovo pripomínali tie jej pôvodné. Mama ich skúšala tak, že si strihala jeden necht po druhom. Asi pri šiestom prste povedala, že toto sú ony, zakričala colníkov "Báj a senk ju" a odkráčala. Tak som odkráčala aj ja a postavila sa do radu na novú letenku a nocľah. Ten mi nakoniec nechceli dať, pretože som údajne už jeden mala. Museli sme sa mama a ja postaviť dokopy a predložiť pasy, aby videli, že síce máme rovnaké mená, ale sme dve osoby.
Musíme povedať, že aerolinky nám dali krásny hotel. Sheraton. Luxusné izby, bohatá večera, a individuálna doprava ráno na letisko. Ráno sme s manželom boli poslední, ktorí sa vôbec dostali na letisko. Výťahy sa v tomto hoteli spúšťajú až o pol piatej a nám k tomuto času chýbalo pár minút. Tak sme hľadali najprv schodisko a potom zase recepciu. Tam už pobehoval nervózny manažér hotela so zoznamom hostí a my sme mu stále chýbali. To si vydýchol, keď nás uvidel.
Tentoraz to už na letisku sranda nebola. Išlo to rýchle. Len nás odbavili a naložili do airbusu a vzlietli sme. Ani kubánsky rum sme si nedali. A ani nebolo kde. Ešteže sme mali jupíka. Letušky porozdávali raňajky, kávu a džús. A stále kontrolovali, či sme pripútaní. Prekvapenie, že pristaneme vo Viedni a nie v Bratislave nás zastihlo nepripravených. Ale to bolo ešte celkom znesiteľné. Zlé bolo, že sme prelietali cez nejaké vzduchové kapsy a prepadali sa o pár metrov dole. Ešte horšie bolo to, že nám kapitán jednej chvíli oznámil, že sme nad Viedňou a o pár minút prerušil pristávací manéver a zase vzlietol. Po pätnástich minútach nám oznámil, že pristávame a o pár minút zase vzlietol. Tentokrát to trvalo 20 minút kým začal pristávať. Konečne sa to podarilo. Minimálne polovica lietadla plakala šťastím, že sme na zemi. Naložili nás aj s batožinou do autobusov a doviezli do Bratislavy. Cestu som prespala, tak neviem, aká bola.
Boli sme konečne doma. Tak si to zrekapitulujme. Manžel hrdinsky prekonal traumu z lietania. Okradli nás. Infarkt diváka na predstavení. Množstvo navštívených miest z Londýna, aj keď sme sa niekde museli vracať. Zhromaždenie vlčích makov. Trapas s manikúrovými nožničkami a pristátie na 3 pokus i keď v inom meste.
Nádhený výlet v nádhernom Londýne. Zase si to zopakujeme.
