Ráno sme vyštartovali z hotela dosť skoro, chceli sme toho stihnúť čo najviac. Zastavili sme sa už päť metrov od hotelového vstupu, pretože celé parkovisko bolo premenené na jednu veľkú burzu starožitností. Uznajte, to sa nedá prejsť len tak. Po dvoch hodinách sme boli bohatší o strieborné dezertné vidličky. Práve toto nám v domácnosti chýbalo...
Potom už rýchle na metro. Zase sme boli zastavení. Tentoraz nepríjemnou dopravnou nehodou motorkára. Organizácia obnovenia dopravy, príletu vrtuľníka, odvozu raneného bola rýchla a na Talianov až neuveriteľne nechaotická.
Potom už len metrom na stanicu a zo stanice slabú hodinku autobusom do Talianska. Nedajte sa zmiasť. Je to niečo na spôsob malého Disneylandu. V centre parku je vybudované celé Taliansko s ostrovmi, prístavmi, Alpami, mestami aj kus Francúzska s kasínom v Monaku. Voľne sa prechádzate po krajine a spoznávate najznámejšie stavby, cesty, mestá, posedíte na Alpách, obchytáte radnicu v Siene, pozeráte do okien pápežského paláca... Tí, čo sa nechcú prechádzať, môžu sa nechať povoziť na loďkách okolo celého pobrežia. No a aby to nebolo iba poučné, ale aj zábavné, tak sú tam rôzne kolotoče, westernové mestečko, horské dráhy, zámok a hrad, malá zoo a na každom rohu hranolky a cola.
Po príjemne strávenom pol dni sme sa vrátili do Milána s cieľom vidieť štadión San Siro a po ceste stihnúť dostihovú dráhu so známou obrovskou sochou koňa od Leonarda. Nedá mi nespomenúť príhodu, ktorá sa spája s týmto štadiónom a traduje sa už pár rokov po našom meste. Hlavný aktér je prezývaný Ovečkin podľa hustých kučier. Tak tento Ovečkin sa vybral aj s kamarátom na zápas, ktorý mal byť na štadióne San Siro. Bol to nejaký dôležitý zápas a musel ho vidieť. Pri vystupovaní z autobusu pred štadiónom vystúpil tak šikovne, že si zlomil nohu. So zaťatými zubami sa dokrivkal na štadión, aby zistil, že ten dôležitý zápas sa hral deň predtým. A ani mi to nepripadá divné. Mne sa podobné veci stávajú.
Sochu sme videli, pofotili, kávičku popili v dostihovom bare, okukli predajcov ruských rekvizít, suvenírov a rôznych bazmekov. Pred štadiónom sa zhromažďovali hasiči, karabinieri a stánkari s vlajkami a šálami. Mal hrať Juvetus proti AC Miláno. Mňa to necháva chladnou, iba chlapi mali nejaké poznámky, že čo keby...? Neviem, prečo futbal, keď sme mali lístky do La Scaly na Káťu Kabanovú. A s Margitom.
Od štadióna sme sa presunuli na námestie pred La Scalu. Námestie je malé a zaujímavé tým, že z jednej strany je Galéria, z druhej La Scala, z tretej sídlo Banky Intesa a zo štvrtej Obchodné centrum – banka pre podnikateľov. V strede je socha Da Vinciho. Chceli sme si vyzdvihnúť lístky do opery na druhý deň. Pokladňu sme našli a po predložení vouchera sme boli poučení, že predstavenie sa zrušilo, miesto toho je tu nejaký čínsky huslista, môžeme si doplatiť 50 € na osobu, ale vrátiť lístky. Nemyslite, že som sa to takto rýchle dozvedela a zároveň aj pochopila. Trvalo to asi 15 minút. Sklamanie obrovské. Ja som nechcela čínskeho umelca. Ja som chcela operu a Margitu a v La Scale. Navyše komentár typu, že radšej mohol byť futbal... No, uzavriem to, budova je to pekná, hľadisko honosné. A ja som tam nesedela, iba po očku okukla.
Pokračovali sme v našich potulkách ja som fotila pobočky rôznych bánk. Neviem, koľko ich bolo presne, ale menej ako 20 určite nie. Prišli sme pred Divadlo Marie Callas a zasadli do divadelnej reštaurácie na večeru. Trochu slabá náplasť na La Scalu. Vyzerali sme dosť turisticky a čašníci neboli odviazaní, že sme v ich reštaurácií. Mala som novučičkú kartu Amex a po mojej nevinnej otázke, či sa tu dá s tým platiť sa ich postoj výrazne zmenil. Skrátka, peniaze hýbu svetom. Aj tým čašníckym.
