Dnešný deň sme mali naplánované múzea a kostoly. Nastúpili sme tradičnú cestu – od Galérie cez námestie s La Scalou a cez monumenty k Hlavnej pošte okolo Musoliniho torty po Castello Sforzesco. Námestie s La Scalou som už popísala minule. Monumenty, to sú dva veľké biele kamene, akási vstupná brána na ceste priamo ku hradu Sforzesco. Neskôr som zistila, že sú to zároveň pamätníky padlým vojakom a ku koncu II. svetovej vojny.
Cestou míňate jednu parádnu budovu za druhou, ale to, že idete okolo budovy Hlavnej pošty viete iba podľa tabuľky na nej. Inak je to krásna budova na veľkom kruhovom námestí. V čase našej návštevy boli nejaké majstrovstvá vo futbale, tak sme cestou míňali obrovskú futbalovú loptu ako reklamu a ich propagáciu.
Niekde v týchto priestoroch začal náš syn vrčať. Doslova a dopísmena. Vraj je unavený, nechce sa mu chodiť, nemáme na neho hovoriť a podobne. Jeho reakcia na moju nevinnú otázku, čo mu prefrnklo cez nos, bola naozaj nečakaná. Zvrtol sa a odišiel opačným smerom ako sme išli pôvodne. Na to, že ho bolia nohy išiel dosť rýchle. Konanie v afekte nemá nikdy dobrý výsledok. Náš chlapec v afekte od nás v päťmiliónovom cudzom meste odišiel kto vie kam, ja som si povedala, nech si ide, veď sa vytrestá a manžel mal nejké poznámky o generačnom probléme.
Išli sme ďalej, už len dvaja. Cieľom bolo castello. Monumentálna stavba plná histórie a múzei. Moja radosť z očakávania nových zážitkov bola veľmi rýchle zmrazená. V tento deň MIMORIADNE boli všetky milánske múzea zatvorené! Toto by nikoho nenapadlo ani v najhorších snoch. Tak sme okukli aspoň nádvoria, záhradu a víťazný oblúk a urobili si na lúke pri Musolinniho torte piknik. Tá torta, je krásna fontána secesného strihu, ktorá bola vybudovaná za časoch veľkého Duceho a množstvo neviest sa rado pri nej fotí. Hneď vedľa je parčík a tránaté plochy. Neboli sme jediní, ktorí si robili piknik. Okrem jedla našou hlavnou náplňou bolo x-násobné telefonovanie nášmu malému. Zdvihol to až po takmer hodine To už som šedivela. To viete, päťmiliónové mesto, prvýkrát na návšteve a stále predstavy o tom, čo všetko sa mu môže stať... Keď to zdvihol, tka sucho poznamenal, že sa stretneme v Mekáči pred Duomo asi za 20 minút. To už človek nemá silu ani nadávať. Od šťastia, že je živý, zdravý a celý som mu kúpila u Mekáča detstké menu s hračkou. V jeho 16 rokoch sa už ani nepotešil. Keď to spucoval, tak oznámil, že bol na našom hoteli, posedel, oddýchol, pojedol, a vzal ruksak, aby si mal kam dávať drobné nákupy. A nerád by sa k tomu viacej vracal. Čo sa dá na jeho asertívny prístup povedať?
Múzea pozatvárané, ale pokračovali sme v našom pláne. Nie však po svojich, ale okružnou jazdou po Miláne. Nech aspoň čo-to vidíme aspoň zvonka.
Navečer sme prišli do hotela ešte dostatočne pri sile, aby sme si mohli obzrieť okolie hotela a užiť si hotelový bar a služby. Potom už pobaliť, zajtra navečer odlietame.
