Ráno sme sa odhlásili z hotela a vyrazili na hlavnú stanicu. Hlavná stanica je veľmi pekná, veľmi hlučná, veľmi chaotická, veľmi preľudnená, veľmi vysoká. Prvá cesta viedla k úschovni batožín. Čakala som všeličo, ale spôsob preberania a ukladania batožín rovnaký ako u nás pred 20 rokmi, to som bola trochu zarazená. V rade na okienko sme stáli disciplinovane spoločne s japoncami, nemcami, španielmi a inými, taká pestrá medzinárodná cestovateľská spločnosť. Ľahší o kufre sme sa vrhli do centra. Hlavnou nápňou bolo dnes Duomo a nákupy.
K tým nákupom len pár poznámok. Ako väčšina, aj my máme Miláno spojené s módou a tak som sa ako blázon tešila na Via Montenapoleone , kde sídlia hádam všetky svetové značky. Včera sme to len tak rýchle prebehli, aby sme získali obraz. Ani som sa nestihla kochať. A tešila som sa na posledný obchodík na tejto ulici s názvom OUTLET. Je tam to, čo sa predávalo rok predtým v značkových butikoch. Tu je to ale za desatinu pôvodnej ceny. Keďže sme si robili iba prehľad, tak som sa tam veľmi nerýpala a neprehŕňala po vešiakoch. Všetky obchody na Via Montenapoleone sú urobené ako niekoľkoposchodové galérie, kde si tovar obzeráte naozaj dôkladne. Zvyčajne je tu časť topánok, šiat, kostýmov, nohavíc, kabátov, doplnkov a galantérie. Všade sa na vás usmievajú, aj keď evidentne ste len zvedaví turisti a žiadny kšeft z vás nebude. Teda z nás by určite nebol. Dať za šľapky (naše vietnamky) u kohokoľvek odtiaľ 600 €, mi pripadá trochu zvrhlé.
Ako prvé sme si išli pozrieť najznámejšiu stavby Milána - Duomo – skvost architektúry. V čase našej návštevy bola katedrála celá obalená látkou a lešením. Trochu jej to v našich očiach bralo na lesku, predsa len sa nezhodovala s obrázkami v tlači. Pri vstupe sme prešli rentgenovou kontrolou a odmietli nás vpustiť dnu. Môj manžel mal totiž v príručnej taške nôž s 10 cm čepeľou, čo komentoval, že správny chlap nejde nikam bez ochrany. Tak sme urobili so synom skupinku a išli dovnútra. On nás čakal vonku, potom šiel sám. Ďalšou atrakciou je možnosť poprechádzať sa po strechu chrámu. Využila som ju iba ja. Muž so synom ostali v dole, vraj keď majú ten nožík, tak nebudú provokovať. Bolo to úžasné, nezabudnuteľné, každému odporúčam tento zážitok.
No a potom sme sa vybrali už známou cestou cez monumenty hore k "torte". Videli sme plno slávnostne oblečených ľudí, a veľa kvetov a vencov na okolitých budovách. A ešte zavreté obchody. Kto mohol vedieť, že dnešný deň je dňom víťazstva a všetky okrem reštaurácií je pozatvárané. Jediné, čo bolo otvorené, bol obchodný dom oproti Duoma. Vbehli sme tam len na krátku chvíľu, ale aj to stačilo, aby sa svet okolo zmenil. A to teda parádne.
Námestie sa plnilo vlajkonosičmi s pestrými vlajkami. Ako sme pochopili, boli to prívrženci rôznych politických strán. Na 8 demonštrantov pripadal jeden policajt a jeden karabinier. Asi každý 20-ty demonštrant niesol megafón. A potom nastal šrumec. Kriku plno, nájazdy plicajtov, ale nikto sa nebil. To bol impulz, aby sme skočili do metra a išli na stanicu pre batožinu. Ľahšie sa povedalo ako urobilo. Prebili sme sa cez davy a vbehli dolu. Metro bolo dosť vyľudnené. Stáli sme poslušne a čakali na vlak. Niečo hlásili, ale kto rozumie talianom? Trochu som znervóznela, keď na základe hlásenia sa asi 10 ľudí rozbehlo preč. R-o-z-b-e-h-l-o. Potom zase hlásenie a ďalší traja. Na to prešiel krokom vlak, ale nezastavil sa. Na to prišiel nejaký uniormovaný pán a jediné, čo som rozumela bolo presto, presto. Tak sme svižne vybehli z metra. Najbližšieho karabiniera sme sa opýtali, ako sa dostaneme na stanicu. Vraj máme prejsť a pár metrov ďalej a nastúpiť na inej stanici. Dobrý vtip. Tam to už bolo tiež zamknuté. Skrátim to. Ušli sme 3 kilometre, kým sme sa dostali do metra.
Potom len vybrať batožinu z úschovne, nasadnúť na autobus a dať sa odviesť na letisko. Ešte jeden zážitok sme mali. Pred stanicou sa konali "trhy" ukrajinci a bezdomovci kšeftovali s cigaretami, pálenkou a podobne. Zrejme využili to, že prevažná väčšina policajtov bola na námestí Duomo.
Potom už len kubánsky rum a odlet. Tesne pre pristátim sa lietadlo začalo trochu triasť a vypadli kyslíkové náhubky. Letušky náš hneď ukľudňovali, že toto je nové lietadlo v zácviku a tak sem-tam niečo ešte celkom dobre nefunguje. To teda neukľudnilo. Chvala bohu, že dvere fungovali.
A na záver zhrnutie. Miláno je nádherné, stojí za to navštíiť ho. A naše zhrnutie - luxusný hotel strieborné lyžičky do domácnosti, zrušený koncert, zatvorené múzea a zatvorené obchody. Inak - špica.
