Nénika Vlasta nás v jeden deň postavila pred problém - Roman (jej nastarší) je dost starý na ženení, s nykým nechodzí, ona potrebuje, aby sa učlovečil, mal vlasnú rodzinu. Alebo si má myslet, že je teplý? Alebo si má myslet, že Romana žádna nesce?
Kde brať a nekradnúť? Roman s matkynou myšlienkou súhlasil a nechal to zdvorile na nás. Tak sme sa dohodli, že mu podáme inzerát. Teda, Vlasta rozhodla a my sme súhlasili. Ešte v ten večer sme skoncipovali text inzerátu a na druhý deň si bol Roman inzerát podať. Do troch týždňov prišla odpoveď. JEDINÁ odpoveď.
Samozrejme, že sme si dievča preklepli. Volala sa Milena. Nič negatívne sme na nej nenašli, prešla aj Vlastiným krížovým výsluchom a mohla s Romankom chodiť. No, platil tu pomer 8:2. Dve rande si dohodol Roman, osem mu dohodla Vlasta s komentárom, že ju mosí porádne poznat, ked má byt jej nevesta. Rande prebiehalo štandartne, dievča pricestovalo do Trnavy, Roman čakal pri autobuse, išli k Vlaste do bytu, potom do kina, na prechádzku alebo do kaviarne, podľa toho, či bolo po dôchodku, dávkach alebo výplate, alebo pre týmito akciami. Rande však skončilo najneskôr o deviatej, do pol desiatej musel byť Roman doma. Tiež platil pomer 8:2. 8-krát prišla ona do Trnavy, 2x on k nim. Oni (budúci svokrovci) predsa dostanú slušne vychovaného chlapca, tak čo ho majú čo okukávať.
Po siedmych mesiacov Vlasta uznala, že by bolo treba chystať svadbu. Ľahko sa povie. Zvolala bojovú poradu a riešili sme - ako inak - financie. Behom chvíle nám Vlasta oboznámila, že potrebuje ešte deväťtisíc dvesto korún, aby bola svadba ako lusk. Tých dvesto je železná zásoba na koňak, keby došiel ten, čo oficiálne kúpi. Bolo mi divné, že sa mladých nepýtala na ich názor, ale v podstate, ona našla nevestu, mala ju preklepnutú, Roman mal vek tak akurát, čas na svadbu bol vhodný, tak načo čakať?
Aby som nenapínala. Šaty pre nevestu boli požičané od mojej spolužiačky, závoj od mojej sesternice, topánky od budúcej švagrinej, bižutéria odo mňa. Účes jej dohodla Vlasta u svojej kaderníčky. Horšie to bolo s Romanom. Nie je práve konfekčná veľkosť a tak vtesnať ho do bežných veľkostí je problém. Nakoniec sme mu aj tak splnili sen. Dostal naddimenzované ružové sako po mojom otcovi. Vraj vždy po ňom túžil. Nohavice mal po svojom otcovi, topánky dostal od Vlasty ako dar, košeľu mu kúpila nevesta. Kravatu si požičal od môjho manžela. Kyticu zabezpečila moja mama. Suseda mesiac vopred ženila syna a dali si z umelých kvetov vyhotoviť repliku svadobnej kytice. Tak ani s tou nebol problém (čítaj väčšia investícia). Obrúčky zakúpili svokrovci ako dar. Menu bolo dohodnuté, hostia pozvaní, termín na matrike tiež, izby vypratané - hostina bola u Vlasty v byte - torta objednaná, guláš na uvítanie navarený. Doma sme pre Vlastu prichystali prekvapenie - urobili sme jej z rozmarínu pierka pre hostí. Tešila sa ako malé dieťa, vraj nikdy pierko nemala. Len aby bol Romanko ščastný, predsa len, je to cudzá baba, čo si ju bere.
Ráno bolo hektické. Najprv zaviesť nevestu, Vlastu, a obe budúce švagriné (Romanove sestry)kaderníčke. Odtiaľ domov, vziať sviečky, nevestu a Romana a Vlastu a ísť na cintorín na hrob otca. Tam predniesol tichý Roman pamätnú vetu, nedá sa nespomenúť: "Ahoj, tato, žením sa v mene oca, syna aj ducha svatého". A ja som to všetko dokumetovala na videokameru. Aj to, aká bola Milena roztomilá v závoji a v rifliach. Potom rýchle naspäť, obliecť sa, vyzdobiť naše auto pre nevestu a vítať hostí.
Všetci hostia sa stretli u Vlasty, pochutnali si na guláši, niektorí okyckali slávnostný obrus, čo Vlasta skomentovala, že mali radšej byť chlebíčky a oni mohli od hladu visieť na lustry a nie je zasi^rať obrus.
Konečne sme sa po organizačných zmätkoch kto s kým v aute dostali do sobášnej siene. Ako poslední vchádzali ženích s nevestou a za nimi ako posledná ženíchova matka v zlatých lurexových šatách, s pripnutým pierkom a bielou igelitkou so šumivým v ruku. Šak sa potom pripíja, né? Ja som to stále dokumentovala videokamerou.
Romana a Milenu vyhlásili za manželov. Hromadne sme im gratulovali a Vlasta nás uháňala, nech sa ide pripiť a nech sa ide domov, nech už ten cirkus má za sebou. Zrejme bola trošku nervózna. Oddávajúci nás vyzval na prípitok. Vlasta orlím zrakom skontrolovala, či má každý naliate a potom prípitku oddávajúceho povedala tiež pamätnú vetu - "toto vypijete do dna, bolo to drahé a má to byt na nich" (akože na manželov).
Za svadobným stolom bolo niekoľko anomálií. Niektorým boli vidieť iba hlavy - sedeli na šamlíkoch, niektorým bol vidieť aj pás - sedeli na kancelárskych kreslách, niektorí sedeli aj normálne. Nevesta so ženíchom sedeli medzi nami, za vrchstolom sedeli nevestiny rodičia. No a čo? Hlavne, že nik nebol hladný a smädný.
Potom to už nebolo ničím zvláštne, iba tri také drobnosti sa ešte stali. Prvé - Nevestu treba pochváliť, že dokázala nakrájať svadobnú tortu v tvare podkovy na kúsky hrúbky 1 cm. A nedala nikomu dupľu. Nemáme byť pažraví. Druhé - Pri rozbaľovaní svadobných darov Roman zistil, že dostali 2 sady príborov. Po dôkladnom asi 5 minútovom tichom skúmaní štýlom 3 sekundy hlava doprava, 3 sekundy hlava doľava prehlásil: "ináč veľkosť tá istá". Tie sady boli dve úplne rovnaké kupované našou rodinou, ale treba ho pochváliť, že presne odhadol situáciu a nemusel ani použiť pravítko. A posledné - Ako poslední sme odchádzali my. Všetko bolo upratané, uložené, pobalené. Už sa len rozlúčiť. Tu sa nevesta opýta Vlasty: "Teta a kde ja budem spať?" Po dlhšom zamyslení Vlasta povedala:" Vo vani, inde miesto nie je a Roman sa potrebuje vyspať".
A tak bolo. Ja som to všetko zadokumentovala videokamerou.
