September je frekventovaný čas stretnutí frekventantov - maturantov. Nebola som výnimka, aj mňa to stretlo tento rok, ale nie o tom som chcela.
Mala som možnosť zblízka pozorovať stretnutie maturantov po 50 rokoch. Sedela som u seba v práci a cez presklennú stenu a otvorené dvere som sledovala dianie naokolo.
Úderom druhej hodiny sa to začalo. Zišlo sa ich v hojnom počte, dámy v koktejlkách, páni v oblekoch. Vybozkávali sa navzájom, usadili, pripili si, zaspievali "živijó". Potom sa za hrobového ticha pustili do jedla. Asi po 20 minutách nastalo hromadné hrkotanie stoličkami a hromadný presun na chodbu, kde sa nachádzali toalety a fajčiarske kútiky. Okolo mojich dverí prechádzali dáma a pán. Pán hovorí: "Terka, Marta, teda, Alenka. (Pauza) Či vlastne ako sa to voláš? Som ti chcel povedať, že som rád, že som sem vôbec došiel"... To som len zdvihla obočie.
Zatiaľ sa rad pred dámskym WC zasekol. Údajne pani menom Alenka spôsobila ľahšiu nervozitu, lebo sa vo vnútri zdržala dlhšie ako je obvyklé. Jedna bývalá maturantka to nevydržala zabúchala na dvere WC: "Alena, vylez, ešte nás je tu vácej". Maturant idúvši okolo s cigaretkou v ústach vraví: "Ale Ala je vnútri a ide púšťať hudbu." Všeobecné zdesenie bolo nielen na tvárach, ale aj v ovzduší. Maturantka prestala búchať a skúšala otvoriť dvere. Bolo zamknuté. Zúfalý výkrik - "Baby, ktorá máte klúče?!?!" bol počuť až na ulicu. Priznávam, na ten výkrik som vyšla pred dvere rekognoskovať vývoj situácie. Dámy jedna po druhej vysypávali kabelky na zem a hľadali kľúče. Že kabelky vysypali tie, ktoré už onú procedúru absolvovali, je jasné, ale prečo to robili aj tie, čo stáli v rade a čakali, kým prídu na rad, nechápem doteraz. Kľúčik sa nenašiel.
Zrejme to bol príliš veľký mumraj a pohyb, lebo vyprovokoval aj čašníkov, aby zistili, čo sa deje. Inak sa snažili (tí čašníci) byť čo najviac a najdlhšie inkognito. Jeden z nich sa rozbehol po schodoch hore do kancelárie pre náhradný kľúč. Dámy podupkávali, v podstate robili menšie mexické vlny a čakali. Vzápätí sa vral so sály okolo toaliet jeden z maturantov, ktorý si bol zafajčiť. So záujmom sa popýtal: "Čo sa deje, kočky?". No, nie je kľúč od toalety. S kľudom angličana podal prvej čakajúcej kľúčik s červenou vysačkou označný nápisom Ženy a s komentárom: "Ja som ho radšej skoval, keď tam ležal na stole, aby sa náhodu nestratil". Ešte žije, ale mal namále.
Ja som dostala záchvat smiechu, ktorý sa mi len tak-tak podarilo zamaskovať kašľom. V tom sa ozvala reprodukovaná hudba. Vcelku príjemná. Pán Zmožek spieval - už mi lásko není 20 let. Spieval jedenkrát, spieval druhýkrát, spieval tretíkrát, spieval štvrtýkrát, na piatykrát som sa zbalila a zavrela krám. Cestou domov som míňala debatujúcu skupinku pri popolníku. "Počuj, ty si fakt s nami chodil, teba si nepamatám." "Ale áno, sedel som za tebou". "To teda nesedel, tam sedela, tá, no vieš, teraz sem nedošla". " Jáj, viem. Ale došla. Len je stará a tučná. Ale povedal som jej že je krásna, fakt je".
Ja som sa im pozdravila a zaželala príjemnú zábavu. Veď po 50 rokoch nazvať svoje spolužiačky krásnymi, je niečo úžasné, milé a galantné. Len ten Zmožek mohol spievať aj niečo iné.
