Pointa sa nemá prezrádzať hneď na začiatku, potom opadá záujem o ďalšie skutočnosti. Ale ja chcem prezrádzať.
A aj plakať - áno, typická ženská, čo iné sa dalo čakať,
aj kričať - áno, hysterické sklony, ako každá vo vypätej situácií,
aj dupať - áno, typický prejav bezmocnosti,
aj sa biť - áno, neviem inak vypustiť paru,
aj škrtiť niekoho - áno, mám agresívne sklony,
aj sa niekde schovať - áno, len utekám od podstaty,
aj si zapáliť - vedeli sme, že viac ako tri roky nevydržím.
Dnes ma okradli. Drzo, tupo, sprosto a hlúpo. Bol to taký sympatický, slušný, dobre oblečený chalan, nesmrdel a aj chrup mal v poriadku. Chcel pomôcť s darčekom pre svoju priateľku. Kultivovane sa vyjadroval, analyzoval, porovnával a nakoniec nič nevybral. Pekne sme sa pozdravili a rozlúčili. Asi 30 sekúnd na to som chcela telefonovať a nebolo z čoho.
Bez rozmyslu som sa za ním rozbehla a kričala na celé kolo, aby zastavil. Oni išiel stále vpred, kľudným a vyrovnaným krokom, hlavu neotočil. Zato ju otáčali všetci okolo. Až jeden pán do neho drgol a upozornil, že to on má zastaviť. Natočil sa ku mne a naklonil hlavu, aby ma poroznejšie počul. Ako zblbnutá som sa opýtala: "Prepáčte, nemáte omylom môj mobil?"
On mi POKOJNE podal mobil, čo držal v ruke. Okamžite som skontrolovala prvé číslo v zozname. Bol to môj. Zvrtla som sa na opätku a nevedela, čo ho mám škrtiť, či ho mám biť, alebo zavolať políciu, alebo ho opluť. Len som s búšením v hlave od neho odchádzala. On na mňa zavolal:" Dovidenia a buďme priateľmi". Vtedy som sa roztriasla. a neurobila som nič.
Iba som si sadla a počkala, kým sa doklepem. Potom som otvorila blogy a píšem. Mám smutno v duši a ťažobu na srdci. Dobré to ešte nie je, ale o hodne, hodne lepšie.
