Sme z opačných koncov republiky, náhoda nás dala dokopy a spriatelili sme sa. Obaja spoločenský typ, on z usporiadaniej rodiny, ona totálna sirota. Ako rodiny sme sa navštevovali. Potom zrazu zúfalý telefonát - Príď, nemám nikoho, ja si niečo spravím! Letela som ako šialená, aby som našla v byte spúšť, dotyčnú osobu v kŕčoch na zemi a vystrašených psov. Aj takto môže vyzerať rozchod dvoch ľudí.
On ma opustil, ja ho ľúbim a chcem ho, chcem ho, chcem ho! Stále dokola a dokola, ako malé decko. Stojíte zmätene a kladiete si kopec otázok: Pokiaľ je to láska a odkiaľ je to vzdor? Pokiaľ je to bolesť a odkiaľ už histéria? A čo sa vlastne odo mňa čaká? Ľútosť? To mám ešte prilievať olej do ohňa? Krik? A kto ho bude počúvať? Ignoráciu? Čo ak si ublíži? Triezvy rozum? A kto to vie zadefinovať v tomto chaose?
Bezradnosť sa zmení na rozhodné konanie. Neriešite, nepýtate sa a nezaujíma vás, kto je vinný, kto čo urobil, povedal, neurobil, vzal, nepovedal, dal, nepodal a podobne. Riešite praktické veci. PN od lekára, aby sa dala dokopy, žrádlo pre psov, konzultácie s odborníkom pri jej záchvatoch zúrivosti, postoj druhej strany, pravidelné jedlo a žiadny alkohol, posteľ pri záchvatoch plaču...
A po 4 dňoch som to vzdala. Nemala som dosť fantázie, času a trpezlivosti. Neviem, ako to dopadne a vlastne to ani nechcem vedieť. Ona je sama so svojim prehlbujúcim sa zúfalstvom, on je sám so svojim nešťastím. Ona utápa svoj smútok v alkohole a svoju zúrivosť v oplzlých sms. On svoju samotu likviduje športom.
Ja teraz rekapitulujem. Urobila som všetko? - Zabezpečila som lekára, psychiatra, psychológa, kamaráta, nákupy, venčenie psov, spoločnosť, trpezlivé počúvanie, pýtanie, stráženie, kontrolu. Prečo sa teda cítim zle a mizerne? Lebo som bola jediný človek na svete, ktorý jej mohol pomôcť a zlyhal? Lebo po mne už jej nik nezostal? Lebo nie som odborník a neviem sa popasovať s podobnou situáciou? Lebo som slabý človek? Lebo som sklamala?
- a koho vlastne?
