Dirigenti: Martin Leginus
Réžia: Roman Polák
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Zbormajster: Pavol Procházka
Almaviva: Juraj Hollý
Bartolo: Gustáv Beláček
Rosina: Terézia Kružliaková
Figaro: Aleš Jenis
Basilio: Martin Malachovský
Berta: Katarína Polakovičová
Fiorello: Martin Mikuš
Kapitán: Ivan Ožvát
Ambrogio: Peter Kružliak
Inšpicient : Ivan Martinka
Šepkárka: Jana Sovičová
Príbeh je jednoduchý, ako boli vždy jednoduché príbehy v Commedii delľarte. Ide o to, že starý sukničkár Bartolo má chovanicu Rosinu, ktorú si chce zobrať zaženu. Do nej sa zamiluje známy sukničkár gróf Almaviva, ktorý sa vydáva za študenta Dona Lindora a s pomocou šibala a človeka, ktorý všetko vybaví Figara sa mu podarí získať Rosinu za manželku a Bartolo vyjde naprázdno. Takže príbeh je jednoduchý a komický. Sú tu predovšetkým typy postáv ako charaktery, to znamená, že Bartolo je starý zaľúbenec, Rosina je milá pekná a mladá slečna, gróf je mladý a pekný, Figaro je vtipný a milý a potom je tam ešte intrigán a slúžka. Tento príbeh má pobaviť. Hudba je veľmi farbistá, melodická, čiže nie je to veľmináročný operný kus a asi preto bol vždy u operných divákov veľmi obľubený. (citácia: Roman Polák, www.operaslovakia.sk)
Veľmi dlho som čakala, kým toto napíšem. Čítala som všetko, čo sa dalo o tomto predstavení. Skúmala som totiž, či iba ja mám takýto pohľad na vec. A naozaj veľmi chcem byť objektívna. Pretože predstavenie, ktoré som videla mnou zatriaslo.
Vedela som, na čo idem. Ajsom sa tešila. Až do chvíle, kým nezačali hrať.
Na javisku bolo ďalšie javisko, kde sa odohrával dej Barbiera a za ním slávnostne prestreté stoly s boháčmi, ktorý v štýle "Dolce Vita" sem-tam sa prišli pozrieť a odfotiť si, čo sa na javisku deje. Mimoto sa napchávali, zvádzali a chystali na milostný akt. Na kieho oného tam boli? Evidentne rušili. A evidentne nielen mňa. Zrejme bolo treba využiť potenciál zboru. Pre mňa niečo nevkusné, nepatričné a zbytočné.
Následne som si musela všimnúť dve osoby - muža a ženu odetých vo farbe opony v úlohách inšpicientov. V zmysle komickej opery a paródiou na grotesky sebou hádzali o zem, kĺzali sa, potkýňali, skrývali, ukazovali, skrátka zavadzali naokolo. Salvy smiechu to nevyvolalo, skôr rozpaky.
Musím uznať, že nástup celej tlupy muzikantov, rovnako ako neskôr celej posádky bol veľkolepý. Ale prečo bolo treba na javisku ďalších cca 20 ľudí, ktorí nikam dej neposunuli?
Úpenlivým snažením sa väčšine publika podarí odpútať pozornosť od zbytočností a blbostí a vníma dej. Aj vďaka hudbe a speváckym výkonom. Ale aby to nebolo zase také jednoduché, tak sa pre istotu a pre plánovanú úsporu času podstatná časť posledného dejstva vynechá. Nebyť rýchle idúcich titulkov, tak sa prvooperný divák ani nedozvie prečo sa hlavný predstavitelia hádajú a riešia nejaký spor, keď predtým si vyznávali lásku.
Zmätok, nelogiskosti, veľa alebo príliš málo diania na scéne, kopec postáv bez zmyslu a opodstatnenia... Zbytočná modernizácia rokmi preverenej klasiky a nezmyselné experimentovanie s trpezlivosťou publika.
Na konci som zatlieskala spevákom,orchestru a dirigentovi. A cestou domov sme skonštatovali, že rovnako ako Rusalka aj toto je spackané predstavenie.
Obdivuhodnú prácu odviedol fotograf Anton Sládek, ktorého fotky prikladám. Nebyť tam naživo a vidieť iba fotografie, tak utekám míľovými krokmi celé si to pozrieť. Teraz však ani neúprimne Vám to nemôžem doporučiť.
