Šofér busu sa pobral do služobnej odpočivárne a ja som mal dostatok času sa znovu po niekoľkých rokoch, poobzerať po známej prešovskej autobusovej stanici , známej z „koňov na betóne“. Stručne, na stanici niet čo obdivovať, slušne povedané, stav budovy primeraný svojmu veku, ako hovoria inventárnici, morálne a fyzicky opotrebovaná. Vo vestibule si bezstarostne poletujú holuby, bez rešpektu si zobkajú, čo cestujúci natrúsia a musíte si dávať veľký pozor , aby vám na odev necaplo nejakéto holubie „vyznamenanie“. Radšej som sa vrátil na „moje“ nástupište , každú chvíľu by mal prísť šofér. Aj prišiel , ale nie každú chvíľu , až na poslednú chvíľu, keď už zástup ľudí šomral, že, no jasné, to je celý On.
Konečne sme sa pohli, samozrejme s primeraným meškaním a nie len preto , že neskoro otvoril autobus, ale aj preto, že s každou lepšie vyzerajúcou dámou(slečnou) musel prehodiť niekoľko trápnych (podľa neho veľmi vtipných) viet. Usúdil som to podľa toho, že sa smial iba on sám. Na moje počudovanie, už v Kapušanoch mal mierny predstih pred cestovným poriadkom , pán vodič si doprial tekuté občerstvenie, trochu vyvetral autobus – bol teplý septembrový deň, a pohli sme sa opreteky s osobákmi ďalej. Na ďalšej zastávke už vypol motor. Žiadny prípoj sme nečakali, nemal odkiaľ prísť, šofér asi len chcel , aby sme lepšie počuli fonotéku jeho obľúbených zábavových odrhovačiek.
Zlatý klinec celej cesty však prišiel až v Raslaviciach. Autobus zastavil na zastávke, šofér vypol motor , zo škatuľky vybral cigaretu a zašil sa v čakárni. Zabudol len zahlásiť, ako to zvyknú robiť šoféri diaľkových spojov, dĺžku fajčiarskej prestávky. To, že porušuje zákon o ochrane nefajčiarov, že nejazdí podľa cestovného poriadku, to ho očividne neštvalo. Veselo s niekým komunikoval mobilom, výdatne zadymoval autobusovú zastávku , niečo z toho dymu sa ušlo aj nám , sediacim v autobuse, len občas vystrčil hlavu z čakárne, ako svišť z nory, obzrel sa doľava , doprava a znovu sa stiahol dnu, kde ho prezrádzal len kúdol dymu. Hurá už ide, oznámil chlapček, ktorý si tiež chcel pobehať po chodníku ale, mama mu to nedovolila. A naozaj, šofér sa zjavil ,očividne šťastný, vysmiaty jak minister financií,típolšpak o stenu čakárne, nastúpil a konečne sme sa pohli k Bardejovu. Do cieľa sme prišli takmer na minútu presne.
Len po ceste domov mi ešte napadlo, čo keby ho tak rozboleli zuby, alebo by sa mu náhle zachcelo odskočiť na kávu , či pozrieť, čo robí doma manželka, alebo... ani si nechcem predstaviť, keby ho nebodaj rozbolelo brucho ? Lebo lesov na tejto trase nie je veľa a sú pomerne ďaleko od hlavnej cesty.
