De Facto, Mikloš nevidí?

Boli všade, takmer v každej obci. Hospodárske dvory, resp. to, čo z nich zostalo chátra a pripomína časy zašlej slávy socialistického veľkopoľnohospodárstva. Teľatníky, ošipárne, veľkokapacitné kuríny, sklady na obilie, senníky, bitúnky, dielne, garáže, silážne veže. Iba kopa muriva, zborených striech, hrdzavého železa a špiny.Vidina rýchlych ziskov a výdatná podpora vtedajšej vládnej garnitúry, po zmene režimu, urýchlila úpadok poľnohospodárstva. Za lacný peniaz, družstevné zreformované menežmenty (samozrejme s vynúteným súhlasom väčšiny družstevníkov) až na malé výnimky, rozpredali všetko, čo malo akú, takú hodnotu a snívali o novodobom farmárčení západného štýlu za „milióny“, ktoré utŕžia za predaný majetok – živý aj neživý. Pamätám si tie heslá a titulky o lacných potravinách zo západu a špiritizovanie o budúcnosti farmárčenia. Čiastočne mali aj pravdu, potraviny zo západu sú už bežnou realitou, len tá budúcnosť farmárčenia akosi pominula. Nabalili, a ešte aj dnes sa nabaľujú, len jednotlivci a roľník - družstevník si len labu olízal. Pozemky sú lukratívne len na kšeft, nie na obrábanie.Naši nebohí dedovia by nám narezali na holú, keby videli tú spúšť na roliach, či v lesoch. Ak sa prejdete krajinou, vyzerá to, ako austrálsky buš. Len burina, kriačiská a po kopcoch, z bývalých lesov, len pásy holorubov pripomínajúce hlavy pankáčov. Iba sem tam žlté fľaky repky, trochu kukurice a obilia v úrodnejších oblastiach a ani zďaleka nie také zemiačniská ako bývali, pripomínajú, že ešte poslední „z rodu Hamrů“ nevymreli. Časy, keď bola každá rolička obrobená sú, nenávratne preč. Na Slovensku sa už nič neoplatí ani pestovať ani chovať. Staré štáty Únie sa o nás s radosťou postarajú. Ich dotačná politika je propoľnohospodárska, na rozdiel od tej našej. Netvrdím, že treba všetko vrátiť, ani za každú cenu podporovať to, čo sa pestovať a chovať neoplatí. Ale je najvyšší čas, aby hlavy študované v tejto oblasti konečne prijali nejakú koncepciu a postavili na nohy to, čo je pre Slovensko typické a reálne, pretože dnešný poľnobiznis stojí na dotáciách tabaku a technických plodín a na preplácaní škôd cez poisťovne.Pestujme len toľko obilia, aby sme ho nemuseli páliť, zasaďme toľko zemiakov, aby sme ich nemuseli dovážať a aby ich bolo dostatok aj vtedy keď už rómovia budú mať plné pivnice. Keď budú všetci pestovať len repku, oleja síce bude dostatok a možno aj lacného, ale nebudeme mať čo na ňom vypekať. Cukrovej repe sa tiež darí, ale cukor musíme likvidovať, prípadne ho prepáliť na iné skupenstvo.Odborníci na zdravú výživu propagujú baraninu, kozľacinu, ale kde a za akú cenu sa dá nakúpiť? Naše podhorské oblasti zarastajú hlušinou – prečo nepodporujeme salaše a chov dobytka? Chválime sa tradičným slovenským jedlom – bryndzovými haluškami, ako často si ich môže bežný občan dovoliť? A kde sú obľúbené korbáčiky, parenica, kvargle či žinčica? Stal sa z nich luxusný tovar prevažne na export. Rybacina je základom zdravej výživy - koľko máme funkčných rybníkov alebo iných zdravých chovov rýb? Mizéria. A aj to , čo ostalo v potokoch a riekach pomaly nivočíme priemyselnými, či domovými odpadmi. Slovenská hydina? Utópia. Kačacinu a husacinu zo Slovenska nekúpite, lebo nevieme vybudovať jeden bitúnok, kuracinou nás zásobuje cez Poľsko Čína a EÚ.Drevo sa stále klčuje, lesy sa nesadia. To, čo prežilo víchrice a požiare, doráža lykožrút nečakajúc na to, kedy sa odborníci dohodnú či ničiť háväď, či ponechať les nech si pomôže sám. Pribúdajúce hypermarkety síce hýria pestrosťou a sortimentom potravín, ovocia či zeleniny, ale mnohé svojou kvalitou nepatria ani do výpredaja. Holandská mrkva, maďarské jablká, grécka paprika, poľská cibuľa, české zemiaky a..., slovenský zákazník. Čaro malých familiárnych obchodíkov nová generácia už pozná len z rozprávania pamätníkov. Obchodné reťazce zlikvidovali celú vrstvu malých obchodníkov a s podporou samospráv (za kúsok chodníka či križovatky) pokračujú vo svojom víťaznom ťažení. Kto sa im nepoddá je neľútostne zruinovaný, Tí ostatní, ktorí sa snažia prežiť musia plniť ich nekompromisné podmienky.Trochu som ale odbočil, preto sa vrátim na zem( k zemi).Tá naša rodná hruda už pomaly ani nepozná pach pravého hnoja. Už len vzdychá pod prívalmi kyslých, farebných dažďov, cievy jej kôrnatejú z rôznych herbicídov, pesticídov, fungicídov a iných ...cídov, prirodzený kolobeh prírody je neprirodzený, záplavy nivočia dolniaky horšie ako v stredoveku a aj to ,čo bolo úrodné sa stáva nevyužiteľným – bahno a komáre, hlodavce a červy sú novými pánmi na pôde.A nečudo, sedliaci vymreli a s nimi aj zdravý sedliacky rozum. Ostali len propagandistické reči Mikloša a jemu podobných odborníkov, zbožné želania a kritiky terajšej vlády na tú minulú, ale skutky žiadne. Chceme byť zdravším národom, dlhšie žijúcim, ale zatiaľ sme v Európe na chvoste, aj vďaka umelým a nekvalitným potravinám, ktoré musíme nakupovať. Z áut sa nenajeme a ťažký priemysel len dorazí túto krajinu. Keby sme aspoň časť tých miliárd, ktorými podplácame svetové automobilky vrazili do poľnohospodárstva, vytvorilo by sa nie nejakých dvadsať tisíc pracovných príležitostí ale desaťnásobne viac. Tento štát nespasí automobilový tiger, pár rokov síce pomôže, ale zem je večná a len tá sa môže postarať o zdravý a kvalitný vývoj populácie. Na zdevastovanej pôde už nikdy nič nevypestujeme, aj keď budeme neviem ako chcieť. Preto by sa nemali politici navzájom osočovať a kydať špinu jeden na druhého, všetci nesú rovnaký podiel viny na stave agropriemyslu, ale konečne by mali tento problém začať riešiť nie rečami, ale skutkami.Včera bol svetový deň Zeme. Zemi sa netreba zavďačovať piatimi minútami bez elektriny, tie jej veľa nepomôžu, ale skutočnými a zmysluplnými činmi všetkých, ktorým na tejto Zemi záleží.