Kinosála nie je veľká a na tú aparatúru, čo si muzikanti nainštalovali, svojimi rozmermi bola priam poddimenzovaná, preto sa diváci snažili sedieť viac ďalej od pódia a reprosústav. Prvé rady boli skrátka prázdne. Iba dvaja, asi poloprofesionálni dídžeji s už značne otupeným sluchom a náš takmer hlavný hrdina a fanda v jednej osobe, mal odvahu sedieť vpredu. Tým fanúšikom bol bardejovský pán doktor – očiar. Áno skutočný MUDr. – špecialista, svojská osoba, v meste všeobecne známa pre svoje excentrické správanie, akoby vystrihnutý z niektorých malomestských rozprávok Janka Jesenského. V ordinácii uznávaný, mimo nej zaznávaný - proste čudák.Jeho prvý prejav začal hneď po úvodných Lacových slovách: „ Nech žijú drogy...!“ – zakričal doktor na celú kinosálu.V obecenstve vyvolal salvu smiechu, väčšina začala tušiť ,že bude sranda. Laco ostal trochu zaskočený ,ale ako správny profesionál iba na chvíľočku a hneď kontroval:„ Aha , ešte jeden nevyliečený...“ – a pokračoval v koncertovaní.Ešte dvaja si všimli nášho fanúšika , miestni policajti, ktorí tam boli nasadení ako poriadková služba. Od úvodného slova pána doktora, ho už nespustili z očí a striehli na každý jeho pohyb. A doktor bol riadny neposedník. Komické situácie vyvolávali v obecenstve perfektnú náladu – tu sedel doktor na pravej strane a policajti sa presúvali na pravo, tu, keď už bol hluchý na pravé ucho, si presadol celkom doľava a policajti sa presúvali na ľavo. Nerobili nič, len čakali a sledovali neposedníka ,ako v chaplinovej groteske a stále mu boli v pätách. Radi by vyviedli fanúšika von, ale nemali náležitý dôvod, doktor totižto „vyrušoval“ iba v prestávkach , medzi pesničkami.A pán doktor bol na koncert aj náležite pripravený. V ruke stískal kytičku polozvädnutých chryzantém neznámeho pôvodu a ruksáčik-macík, s tajuplným obsahom. K účinkujúcim bol skutočne štedrý. Vždy po odohratej skladbe vybral jeden kvietok z kytice a odniesol ho na pódium tomu, kto sa mu v tej pesničke najviac pozdával. Tu dostal kvietok Laco, tu Petra, tu Marián – skrátka na konci mali kvietok všetci muzikanti a Laco každého kolegu, muzikanta, vždy vtipne privítal do klubu odmenených. O humorné komentáre nebola núdza a vzájomné dialógy účinkujúcich a fanúšika nečakane oživili celý priebeh koncertu. Ale to nebolo všetko. Ku koncu vystúpenia pán doktor odhalil aj tajomstvo medvedíka. Vyšiel na pódium a z macíka vytiahol fľašu alkoholu.„No to je ono, toto nám tu chýba! “, potešil sa nahlas Laci, ale náš fanúšik ho ignoroval. S fľašou si to namieril rovno k Mariánovi, možno jedinému abstinentovi na javisku. Marián dar prevzal so svojim typickým úsmevom, ale akosi bezradne. No štedrosti doktora ešte stále nebol koniec. To najlepšie si nechal na záver. Macíkový ruksáčik mal tiež svojho adresáta, bola ním Petra. Viditeľne sa potešila keď jej ho náš fanda odovzdával s patričným bozkom na ruku. Úsmev jej však zrazu primrzol. Neviem či mal pán doktor na ruke lepidlo, ale akosi sa nevedel od Petry odlepiť. Pomaly sa chúďa aj zľaklo, bezradne pozeralo po kolegoch muzikantoch a mĺkvo hľadalo u nich pomoc, ale nakoniec všetko dopadlo dobre. Doktor ju zo širokánskym úsmevom, do hľadiska, pustil. Zišiel z pódia a zmizol niekde v aplauze. Svoju úlohu splnil na sto percent. Čo si o tom všetkom myslel Laco, vie len on sám, jedno je ale isté, ukázal sa ako skvelý a pohotový improvizátor a určite nikdy nezabudne na takmer silvestrovskú šou s pánom očným lekárom.
