Vtedy si vždy spomeniem na dedov sypanec. Veru, naši dedovia boli múdri. Dedinské gazdovstvo sa bez sypanca nezaobišlo(sypanec sa hovorí na východe, niekde možno sýpka). To bola vlastne zásobáreň potravín a dômyselná chladnička aj bez elektriny. Aj v najväčších letných horúčavách bolo v sypanci vždy chladno. Ten chlad zabezpečovala konštrukcia sypanca.
Sypanec bol vždy po obvode podmurovaný kamenným múrom tak , aby pod ním bola aspoň polmetrová vzduchová medzera. V múre bol na každej strane jeden otvor , takže pod sypancom vždy cirkuloval vzduch. Tým bolo zabezpečené, že v sypanci nikdy nebolo vlhko. Ináč, toto miesto vždy obľubovali sliepky, ktoré sa v tom suchom prachu pod sypancom rady kúpavali.
Na tomto kamennom múriku bola postavená drevená stavba z celých, kvalitne vysušených brvien, z vnútornej strany otesaných do hladka. Sypanec sa vždy staval ako také písmeno U obrátené naopak.
Podlaha sypanca, aj povala, bola z hrubých dosák, ktoré boli do seba zapustené tak , aby cez ne neprepadlo ani zrnko obilia. Boli vlastne robené ako palubovka. Sypanec mal veľmi maličké alebo žiadne okienka, len na povale boli malé vetracie otvory, ktorými dnu cirkuloval vzduch. Celá konštrukcia sypanca bola z vonkajšej strany vymastená hrubou vrstvou hliny, ktorá slúžila nie len ako impregnačná ochrana dreva, ale hlavne ako protipožiarna ochrana. Na takúto stavbu sa ešte prirobila samostatná strešná konštrukcia. V minulosti boli strechy slamené neskôr slamu nahradila škridla alebo eternit. Vysoká sedlová strecha chránila celý sypanec pred slnkom a dažďom a v prípade požiaru sa dala ľahko strhnúť tak , aby sypanec ostal nepoškodený. Do sypanca viedli široké masívne dubové dvere s obrovským zámkom. Dvere zvykli byť spevňované železnými klincami s hlávkami veľkými ako minca.
Zvnútra bol sypanec rozdelený na niekoľko častí. Najviac miesta zaberali priehradky na obilie. Zmestilo sa do nich aj niekoľko sto kíl obilia. Jačmeň, pšenica, raž . Po žatve a vymlátení obilia boli priehradky plné až do vrchu. Neraz, sme sa s bratom tajne v tom obilí zasypali až po krk, keby nás bol vtedy dedo videl, ako nivočíme Boží dar... ! Samozrejme mama nás odhalila vždy a to večer pred spaním, keď nám ukladala šaty a z vreciek sa začali sypať zrnká, ktoré sa nám pri tom nabrali do šiat.
Čestné miesto mala obrovská truhlica na múku. Bola rozdelená na dve, tri časti , podľa druhu múky. Keď sa múka minula, dedo nabalil vrecia s obilím naložil na voz a skoro ráno sa vybral do tretej dediny do mlyna. Vracal sa vždy až v podvečer, pretože pred mlynom bola fronta a gazdov s povozmi zrna bolo so širokého okolia veľa.
Pamätám ako dnes , keď babka vzala do hrste čerstvo dovezenú múku, presypovala ju medzi prstami a hneď vedela, či z nej bude dobrý, voňavý chlebík.
Okrem obilia a múky boli v sypanci uskladnené aj iné potraviny. Vrecká vysušenej fazule, vedro plné maku, na povalke sypanca boli uložené sušené slivky a hrušky, celá kopa sušeného lipového kvetu na čaj, sušené hríby.
Ale najviac to voňalo dole a hlavne po zabíjačke. Hrady sypanca boli ovešané údenými bokmi slaninky, údenými šunkami a vencami klobások. Sypanec bol ideálny na uskladnenie údenín, ktoré v ňom takto voľne vydržali niekoľko týždňov bez toho, aby stratili na chuti a kvalite. Aj čerstvé mäso sa uskladňovalo, nasolené sa zaváralo do sklenených pohárov.
V správnom sypanci nesmeli chýbať aj police plné kompótov, slivkového a černicového lekváru, kvasených uhoriek a veľké sklá vajec naložených vo vápne. V horúcich letných dňoch sa v sypanci vo vysokých hlinených krčahoch, uskladňovalo aj neskutočne chutné a husté kyslé mlieko a v porcelánových miskách prekrytých igelitom a čistou utierkou domáce maslo a tvaroh. Dobrý gazda, a to môj dedo veru bol, mal aj demižónik vlastnoručne napálenej slivovice, zahrabaný hlboko v priehradke so zrnom. To bolo tajomstvo.
Okrem chladničkovej úlohy mal sypanec aj funkciu príručného skladu na náradie a šatstvo, ktoré sa už nenosilo. Na šatstvo slúžila druhá truhlica , so zásuvkami. Tá truhlica bola už na prvý pohľad odlišná od tej múčnej, bola pestro vymaľovaná a šuflíky mali krásne, mosadzné rúčky. Tá truhlica nás ako chalanov veľmi nezaujímala, veď v nej boli len handry, čo sa ale nedá povedať o náradí. Na hradách boli zavesené ručné vŕtačky a malé pílky, podkovy na kone, v debničkách s rúčkami boli poukladané rôzne pilníky, kladivká, hoblíky, klince rôznych tvarov a veľkostí, šidlá, nožnice, zakrivené aj rovné nože, kusy kože, nite a drôty, proste všetko, čo gazda potreboval. No , čo vám poviem, pre chlapcov z mesta bol taký obyčajný dedinský sypanec hotový raj a nekonečný zdroj objavov.
A určite sa aj v dnešnej dobe ešte nájdu sypance, v ktorých to už síce nevonia obilím a údeninami, ale v ktorých sa stále dá objaviť kus nedávnej histórie. Často prechádzam malými dedinkami severovýchodného Slovenska a keď zbadám na opustených dvoroch chátrajúci sypanček, vždy si spomeniem na ten náš. Na starých rodičov, ktorí s obľubou oddychovali po celodennej drine na príjemne chladivých kamenných schodíkoch sypanca, vidím tam deda a pri jeho nohách schúleného huňatého psa Bodríka, ktorý mal pri sypanci svoje ležovisko, vidím babku ako sedí s miskou zrna v lone a kŕmi kŕdeľ sliepok, cítim tú vôňu teplého letného podvečera, vôňu gazdovstva, vybavujem si zvuky pulzujúceho vidieckeho života , ktorý bude v krásnych spomienkach navždy vo mne žiť.
