Začína veľmi nenápadne. Cestujete autobusom alebo ste na nákupe , či niekde v inom prostredí s nadmernou hustotou ľudí na meter štvorcový a vôbec netušíte, že si Vás už vyhliadla, že Vás nebadane pozoruje tróniac si na krajíčku okrasy tváre niektorého z okolo vyskytnuvších sa roznášačov. Len čaká na tú najpríhodnejšiu chvíľu a v momente, keď sú všetky podmienky splnené – teda vhodný nos, patričná vzdušná vzdialenosť resp. blízkosť, smer prúdenia a hustota vzduchu, inkubačná teplota a vlhkosť prostredia, razantne pošteklí nosné dutiny svojho hostiteľa a vy aj napriek tomu, že už tušíte čo sa stane, už nemáte šancu.
„ Hap-hap-čííík“ a bacil, lúčiac sa so svojimi súkmeňovcami, mení svojho majiteľa, už je vo Vás. Ba ešte aj zdvorilo pozdravkáte - „na zdravie“.
Zatiaľ je všetko OK, strasti ešte len prídu. Najprv si len kýchnete, tak od srdca ako keď Vás len pierkom pošteklí. Stále ste kľudní, no v kútiku duše už Vás začne nahlodávať podozrenie a začnete loviť v pamäti: „ spal som s bosými nohami, to pivo čo som si dal bolo podchladené, tá baba v autobuse prskala na všetky strany atď. atď., snažíte sa vyloviť ďalšie nádchotvorné scenáre.
Prejde ešte pár hodín a všetko je jasné. Vaša nádcha sa dá prirovnať k vonkajšiemu počasiu. Potoky „vody“ a sĺz, hučanie v hlave, mrákoty pri kýchaní, chvíľami jasno, chvíľami polooblačno . Nos stratí svoju dýchaciu funkciu, pomaly, ale s istotou sa mení na červenú ošúpanú sopliacu príšeru a začínate uvažovať o tom, načo vlastne, okrem tej nádchy, je nos potrebný. Zároveň zistíte, že oči sú viac pre plač než na pozeranie a kýchanie, ktoré je v normálnom stave celkom sympatické sa teraz mení na neľútostný mučiaci nástroj, z ktorého Vás pichá v boku a snaží sa Vám vytlačiť bubienky z uší. Dokonca býva také silné, že ani nevládzete kontrolovať z ktorej časti tela z Vás fučí. Vtedy oceníte výhody samotára.
V tejto fáze, máte za sebou necelé dva dni. Nastupuje liečba. Najprv veríte medicíne. Samozrejme málokto navštívi s takouto chorobou lekára ( veď aj tak Vám nič zadarmo nepredpíše a všetko si musíte kúpiť), spoliehate sa na vlastné znalosti, prípadne rady z rôznych reklám, kde všetky prostriedky sú najúčinnejšie a najbezpečnejšie. V najbližšej apatieke miniete dve-tri stovky na antinádchové medikamenty a ďalšie dva dni sa ich snažíte aplikovať najprv podľa pokynov príbalového letáku, neskôr podľa vlastného uváženia.
Keď Vám už okrem nosných a očných tekutín začnú tiecť aj nervy, lebo Váš stav sa akosi nezlepšuje, keď Vás už nos zabolí aj pri nepatrnom pohybe vzduchu, keď už v byte nenájdete žiadnu čistú vreckovku a aj kôš je plný tých papierových, nastupuje fáza receptov starých materí. Prevarené mlieko s maslom a cesnakom, naparovanie nad harmančekom podporované vriacim lipovým čajom s citrónom, horúci kúpeľ s následným zábalom v troch dekách,.... Vyskúšate aj recept starých otcov – prevarené pivo zapražené kalíškom slivovice s nohami v lavóri s horúcou vodou a ani nezbadáte, že pri tých všetkých pokusoch prešli ďalšie dva dni.
Vtedy nastáva prvá zmena. Oči začínajú fungovať o poznanie lepšie, dokážete bez slzenia prečítať aj malé písmenká, už iba občasné kýchanie je opäť príjemnejšie, z nosa sa pomaly stáva tunel pod Braniskom – priepustná je už jedna strana, začínate cítiť chuť jedla , zlepšuje sa Vám nálada a celé okolie akosi rozjasnieva. Zanevriete na papierové vreckovky, veď aj tak z nich boli len plné dlane mokrých franforcov a usilujete sa zabudnúť na prežité muky.
Ešte deň sa snažíte dávať pozor, vyhýbate sa chladu a studeným nápojom a uvažujete. Ktorá z tých liečebných kúr bola najúčinnejšia? Čo mi tak zrazu pomohlo? Väčšinou veríte tomu poslednému prostriedku , preto má každý svoj zaručený a jedinečný recept. V tomto prípade asi nezáleží na poradí ,len na vhodnej kombinácii ,ale aj tak som presvedčený, že tu naozaj pomáha len tých sedem dní.
Alebo sa pridáme k Ľadovým medveďom? – otužilci vraj nezvyknú prechladnúť a podkožného tuku máme poniektorí po tejto dlhej zime nadostač.
